Opäť som sedela v lietadle do Milton Keynes a uvažovala. Bojujeme s Maxom proti sebe. On nechápe mňa a ja naopak jeho. Nerozumie, že Tom mi urobil zo života peklo, že stretávať ho v Redbulle bol pre mňa každý jeden krát obrovský boj a on odomňa žiada, aby som sa mu postavila zoči voči na výsluchoch a počúvala opäť klamstvá.
-Max Bol som naozaj zúfalý. Ak by sa dalo, nikdy by som Nasyiu nechcel opäť postaviť zoči voči tomu hajzlovi, no iné východisko z tejto situácie nebolo. Chápal som všetky jej dôvody a mrzelo ma, že moja reakcia nebola primeraná, no už som viac nevládal. Trápila ma situácia, ktorá medzi nami bola a už som sa nedokázal pretvarovať. Ani pred novinármi, ani pred rodinou. Opäť raz som si prezeral diár, ktorý mi tu Nasya nechala. Mal som pocit, akoby tu so mnou bola. Neviem, koľko som tento diár prehliadal, no čas plynul akosi inak. Z myšlienok ma vyrušilo búchanie na dvere. ,,Kde kurva si, Verstappen?! Snažím sa ti už hodinu dovolať." stál pred dverami môj kondičný tréner. ,,Už som na ceste." odvrkol som a vzal tašku do fitka. ,,Dnes budeme boxovať." dodal. -Nikdy neboxujeme. ,,Dnes to potrebuješ." pozrel na mňa a ja som pochopil, že môj hnev je takmer fyzicky hmatateľný.
Z tréningu som sa vrátil absolútne vyčerpaný. Presne tak sa cítila aj moja duša.
-Nasya Sedela som na mieste, ktoré pre mňa znamenalo tak veľa. Vyhliadka nad Milton Keynes sa stala mojim novým cintorínom. Tam som chodila za Louisom, no tentokrát moje srdce vypĺňal úplne iný druh prázdnoty. Prázdnoty, kde človek, s ktorým by ste chceli byť žije, no nieste s ním. Kvôli egu? Strachu? Pomenovať dôvod bolo pre mňa naozaj náročné. Vzala som telefón a odfotila tento kúsok nášho miesta. Bolo mi tu dobre. Uvažovala som, kam chcem ďalej smerovať, čo budem ďalej robiť. Po smrti Louisa som často mávala pocit, že som sama. Že jeho telo ostalo v zemi a nič ako duša neexistuje. No ako som sedela v tichu, moja myseľ zobrazila spomienku zo dňa, keď sme sa s Louisom naozaj vážne hádali. Bol to ten typ hádky, kde opäť raz jeho otec zohrával dôležitú úlohu.
,,Nechápeš, na ten výjazd pôjdem, nech sa deje čokoľvek!" dodal Louis a zbalil si služobnú tašku. Plakala som. Tak veľmi som sa oňho bála. Jeho otec ho posielal do akcií, ktoré boli príšerne nebezpečné. ,,Záleží ti vôbec na nás?" chytila som ho za ruku. ,,Máš opačný pocit?" pozrel na mňa. ,,Louis, opäť raz ideš do akcie, kde sa môže hocičo vyvinúť v tvoj neprospech." moje oči potichu opúšťali slzy. ,,Nasya. Ja sa nebojím. To tebe raz strach zničí život." buchol dverami.
Táto veta vo mne hlboko zarezonovala. Neviem, kde nastal bod zlomu, či to boli Louisove slová alebo moja zúfalosť, no Maxovi som poslala fotku nášho miesta. Reagoval na to krátkymi stručnými slovami, no po ďalšej správe na mojom telefóne svietilo Maxove meno.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
,,Nasya, myslíš to vážne?" začal vetou, ktorú som očakávala. Ja sama som neverila, že sa chcem Tomovi postaviť. ,,Vo vzťahu sú dvaja a ty si pre nás urobil maximum, teraz je rad na mne." ticho som dodala. Rozprávali sme sa ešte dlho do noci a hoci mi Max sľúbil, že bude mojou oporou a pôjde na každý výsluch so mnou, môj strach narastal. ,,Budem žiadať veľa, ak by som chcel, aby si priletela do Monzy?" čakala som túto otázku no netušila som, ako sa k nej postaviť. ,,Posnažím sa, Max. Kedy presne by mali byť tie vypočúvania?" potrebovala som sa na toto peklo pripraviť. ,,Nemám túto informáciu, no určite sa na to budem Christiana pýtať." z jeho hlasu bolo citeľné, že taktiež nie je z vypočúvaní nadšení. Obaja sme však verili, že to bude posledný krok k novému začiatku. ,,Rada som ťa počula." pousmiala som sa. ,,Aj ja. Urobila si mi naozaj veľkú radosť svojim rozhodnutím. Si naozaj silná, Nasya." pri jeho slovách som cítila pokoj. Akoby tu bol niekto, kto ma podrží vždy, keď nastane problém.
Týmto rozhodnutím sa mi opäť začali noci plné nočných môr. Noci, ktoré som pri Louisovi prežívala veľakrát, no on o tom ani nevedel. Ráno som sa zobúdzala s obrovskou bolesťou hlavy a zaspávalo s obavou o ďalšiu noc.
Ďalší deň ma čakal let do Monzy. Výpovede ohľadom Toma mali prebiehať v pondelok a stredu po Monze. Let bol nekonečný, alebo sa mi to iba zdalo. Hlavu som mala plnú myšlienok. Neskutočne som sa tešila na Maxa, no bolo to, akoby som išla na rande na slepo. Miešali sa vo mne všetky pocity, aj kvôli predošlým stretnutiam. Max chcel po mňa poslať jeho lietadlo, čo som samozrejme rázne odmietla. Tieto výstrelky slávy neboli nič pre mňa. Na letisku som hľadala šiltovku RedBull, no prekvapil ma Daniell v brutálnom prestrojení. ,,Daniell, si nenápadný." objala som ho a z chuti sa zasmiala. V RedBull bunde a šiltovke bol naozaj neviditeľný. ,,Idem rovno z trate, nestihol som maskovanie." previnilo sa usmial. ,,Max sa hnevá?" prehovorila som, keď sme nasadali do auta. -Ako ti to napadlo? ,,Prečo neprišiel?" odpovedala som na otázku otázkou. ,,Chcel, dokonca sa kvôli tomu pohádal s Christianom, ale mal stretnutie s technikmi. Slovami Christiana, neodkladné." posledné slovo sme vyslovili spoločne a smiech zaplavil auto. Poznala som Christiana a keď sa jednalo o monopost alebo Maxa, všetko išlo bokom.
,,Maxova nálada je posledné dni diametrálne odlišná od posledných mesiacov." usmial sa. -Ako to myslíš? ,,Konečne sa to decko neprechádza nervózne po paddocku a neničí náladu všetkým naokolo." narážal na Maxove výbuchy hnevu. To bol Max. Jeho povaha leva mala iba dve stránky: buď bol šťastný alebo extrémne zúrivý. Tá druhá možnosť bola jednoznačne najhoršia.
,,Nejdeme na hotel?" pozrela som na Daniella, ktorý prichádzal na okruh Monzy. -Max chcel ísť na obed rovno z trate. Vystúpila som z auta a Daniell mi do ruky vložil priepustku. ,,Vaša paddock vstupenka, PR Redbullu." ironicky zatiahol. Krivo som naňho pozrela. ,,Čaká ťa v niekde v garáži." pobozkal ma na líce a spolu sme prešli bránou. ,,Koho tu nevidím." do objatia ma vtiahol Chris. ,,Christian, aj ja ťa rada vidím." usmiala som sa. ,,Nasya, som šťastný z tvojho rozhodnutia." narážal na Toma. ,,Chcelo to veľa premáhania a ešte sme neskončili." sklopila som pohľad. Christian ma opäť vzal do objatia. ,,Zvládnete to, už ste si prešli rôznymi vecami." povzbudil ma a ukázal na dvere šatne. -Čaká ťa. Váhavo som vchádzala do garáže. Pozdravila som sa s mechanikmi a tešilo ma, že ma všetci s radosťou vítali. Prešla som k Maxovej šatni a hľadela na dvere. Pomaly som ich otvorila a uvidela som Maxa opierajúceho sa o stôl. Dvere som pomaly zatvorila a chvíľu stála. V momente na mňa dopadla ťažoba všetkého a vedela som, že pred ním nemusím byť silná. Prešla som k nemu, objala ho a nechala voľnosť slzám. ,,Nas." pozrel na mňa a jeho pery priložil na tie moje. Bol to bozk, v ktorom som cítila tak veľa. ,,Chýbala si mi." opäť si ma pritiahol bližšie k sebe. ,,Ty mne viac, Max." tentokrát sa nežný bozk zmenil na niečo horúce a vášnivé. Max ma oprel o stenu a rukou zablúdil pod moje šaty. Nezmohla som sa na nič iné, iba slastný povzdych. ,,Chcel som ísť na obed, ale myslím, že to počká." obsypával môj krk bozkami. ,,Max, láska, bude nás čakať Daniell, chcel ísť s nami. A hádam nechceš, aby nás tu zas takto našiel." potiahla som si sukňu nižšie. Len si hlasno povzdychol. ,, Raz ma Ricciardo zničí." nervózne dodal a vzal kľúče od auta.
Ahojte, Krásneho Mikuláša prajem ♥️ V tejto časti to konečne vyzerá, že to Nasya s Maxom urovnali. Je to však naozaj tak?
Ďakujem za všetky vaše komentáre, nesmierne ma teší, že radi tento príbeh čítate a už som zopárkrát avizovala že sa blížime ku koncu, no ešte nás pár chvíľ s Nasyou a Maxom čaká.
