Autumn Leaves

20.Kapitola

„To mi ani nepovieš, ako tam bolo?" opýtal sa otec, keď sme vybáčali z jednej menšej uličky a konečne mierili domov. Z cesty domov som bola dosť uťahaná a ani nejaká tá menšia výmena názorov medzi mnou a Paulou dnes ráno nedopadla dobre. Začala sa do mňa zas navážať kvôli Theovi a ja som tak nejako neudržala nervy na uzde. Vykričala som jej, čo si o nej v skutočnosti myslím a to sa jej určite nepočúvalo ľahko. Istým spôsobom ma to aj mrzelo, ale...nemalo by. Ani ona ma nešetrila.

„Dalo sa," povedala som sucho a hlavu nechala opretú o okno. Sledovala som, ako sa kvapky pretekali po skle a to vlastne aj plne odpútalo moju pozornosť. Trocha som dúfala, že ma príde Theo čakať, no o to bolo teraz moje sklamanie väčšie. Nevadí...napíšem mu, keď prídeme domov, že som dorazila.

„Len dalo sa? Čakal som viac nadšenia ty nevďačnica." ja? Bože radšej by som išla domov pešo. Dokonca aj v daždi.

„Pokiaľ sa nemýlim zajtra máte prvý zápas, však?"

„Hej." toto ma trápilo najviac. Nechcem tam ísť. Nechcem hrať. Všetko len to nie.

„Prehodil som pár slov s trénerom, takže ťa do hry na sto percent postaví."

„To si nemusel." naozaj nemusel. Vôbec nie. Ja by som bola šťastná aj na lavičke. Vlastne ešte šťastnejšia, ako keby som mala pobehovať po ihrisku a strápňovať sa tým, že už nič neviem. Povedzme si úprimne...nikomu by som tam nechýbala.

„Dúfam, že tam nechceš prísť."

„To si píš, že prídem. A keď so mnou hovoríš, nechaj ten svoj sarkazmus schovaný vo vačku, jasné? Ja som tvoj otec a nie žiadna kamarátka, alebo ten debilný chalan."

„Vyprosím si, aby si o ňom takto hovoril," sykla som a nechty na ľavej ruky zaťala do dlane. Ja ani neviem prečo, ale musela som až predýchavať plač, ktorý na mňa išiel. Chcem byť s ním. Hneď teraz.

„Tak ty si to vyprosíš?!" otvorila som ústa, že sa budem brániť, ale nedokázala som zo seba dostať ani hlásku. Radšej som potom zostala ticho a modlila sa, aby sme už boli doma. Chcela som objať mamu, uistiť sa, že je v poriadku a následne sa zavrieť do izby. Potom už bude dobre. Zavolám Thea, porozprávame sa a ja pôjdem spať. Škoda, že s myšlienkami na zajtrajší zápas, ktorý ma desí ako nič iné.

Z auta som vystúpila hneď, ako otec zastavil a bez toho, aby som si vôbec zobrala tašku, som vpálila do domu. Mamu som klasicky našla v kuchyni a bez nejakého váhania sa jej hodila okolo krku. Ešte stále som slzy držala, ale bolo to už oveľa ťažšie. Ani neviem vysvetliť, ako dobre som sa cítila v jej objatí. Ďakovala som všetkým svätým, že je v poriadku. Fakt nemálo som sa o ňu bála a možno preto sme si volávali aj trikrát za deň. Divné ja viem, ale to sa pri otcovi inak ani nedá.

„Som rada, že si doma zlatíčko. Všetko v poriadku?"

„To by som sa mala skôr ja pýtať teba. Dalo sa to tu prežiť?" obe sme počuli, že otec za sebou dosť energicky zavrel dvere, takže len mlčky prikývla a ďalej sme to ani nerozoberali. Nech sa hneď nehádame. Neskôr sa bez toho určite nezaobídeme. To by inak ani nesmela byť naša domácnosť.

„Idem si vybaliť, takže keby niečo, som hore," povedala som radšej, vzala tašku z chodby a vybehla hore. Až v momente, kedy som za sebou zavrela, som sa cítila konečne v bezpečí. Konečne doma, bez tých hlúpych tréningov a ja neviem čoho. Bože ako veľmi to ja len všetko nenávidím.

„Ahoj, ja len, že už som doma."

Chcela som mu tam napísať aj niečo v tom zmysle, že som ho čakala, ale prišlo mi to také, ako by som sa vtierala. A to nechcem. Hlavne nie po tom, čo sa stalo tam v lese, keď som sa pošmykla na lístí. Nechýbalo veľa a dali by sme si pusu. Áno spanikárila som, ale...ešte nikdy som sa s nikým nebozkávala. Navyše som sa bála hlavne toho, že to Theo necíti rovnako, ako ja. Čo ak si len nahováram, že ma má rád?