Ohrozená (Iowa 2)

Kapitola 22

John

Len čo som Chelsea zaviezol na farmu, zamieril som naspäť do Cedar Falls. Nešiel som však domov, kde ma čakala Hannah, ale miesto toho som zastavil pred domom, kde býval ten bastard.

Našťastie Chelsea nemala problém dať mi jeho adresu, tak som teraz vošiel do domu plný odhodlania a hnevu.

Bol som nasraný. To, čo dnes ten debil predviedol, už bolo nad únosnú mieru a bolo načase, aby si uvedomil, že musí nechať Hannah na pokoji. Bože, stále som cítil, ako sa triasla, keď sme stáli v tej uličke. Bála sa tak veľmi, že dokonca aj teraz som bol z toho zúrivý.

Chcel som, aby sa prestala báť a začala si užívať život bez toho, aby sa musela stále obzerať, či sa tam neobjaví ten psychopat.

Jeho byt som našiel poľahky. Zaklopal som, čakajúc, či mi niekto otvorí. Bol som napätý ako struna a dlane som zatínal do pästí, pretože som bol len kúsok od toho, aby som nevykopol dvere.

Našťastie to netrvalo dlho a dvere sa otvorili. Objavil sa v nich polonahý Zack s postaveným vtákom, ktorého schovával v trenkách a len čo ma zbadal, tak vytreštil oči.

Schmatol som ho pod krk, vošiel som dovnútra a rázne som za sebou zabuchol dvere.

„Vybral si si nesprávne dievča," zavrčal som zúrivo a udrel som ho päsťou do tváre. S nadávkami spadol na zem, odkiaľ na mňa nevraživo zazrel, no to som sa k nemu už sklonil a opäť som ho udrel.

A znova.

Potom som ho opäť schytil pod krk a stlačil som mu ho tak veľmi, až celý očervenel a vytreštil oči.

„Daj jej pokoj," precedil som cez stisnuté zuby. „Teraz je moja."

Zack zachrčal, tak som ho pustil a sotil som ho na zem. Začal si utierať krv, ktorá sa mi rinula z nosa aj úst, no už som si ho nevšímal, pretože som si všimol na stolíku pri gauči niekoľko fotiek. Bola na nich Hannah v rôznych pózach, no našťastie všade oblečená. To však nezabránilo tomu, aby som sa opäť nerozzúril a všetky fotky som zobral.

„Ty choré prasa," oboril som sa na Zacka, ktorý sedel na zemi a upieral na mňa nenávistné hnedé oči.

„Hannah patrí mne," prehovoril konečne a usmial sa, pričom jeho úsmev plný krvi vo mne vyvolal nevoľnosť. „Neodíde odo mňa."

„Už odišla," odsekol som, zamieriac k dverám, pričom som si fotky schoval do vrecka na džínsoch. „Zmier sa s tým a ži ďalej."

„Viem, že je u teba, John Graham."

Jeho slová ma prinútili zastaviť sa s rukou na dverách. Stuchol som, pretože mi po chrbte prebehol mráz. Ako je možné, že vedel moje meno?

„Viem aj to, že bola u teba vtedy, keď odo mňa utiekla. Tá je trápna výhovorka, že bola v New Yorku! Iba idiot by tomu uveril."

Obzrel som sa, uvidiac ho, ako sa pozviechal na nohy a zvalil sa na gauč. Utrel si krv z tváre a potom na mňa uprel zlý úsmev.

„Nemôže sa u teba schovávať večne. Čo myslíš, ako sa zatvári, až sa dozvie, že ju u seba schováva vrah?"

Akoby ma udrel. Zdvihla sa vo mne vlna zúrivosti a zároveň strachu, čo na mne musel poznať, pretože sa rozosmial.

„Ona to ešte nevie, však?"

Nemohol som tam viac zostať. Bál som sa, že ak tam pobudnem ešte o sekundu dlhšie, tak ho zabijem. Pretom som na neho naposledy výhražne pozrel a prehovoril som.

„Ak sa k nej znova priblížiš, zabijem ťa. A je mi jedno, že za to pôjdem do basy. Znova."

Odišiel som skôr, než mohol niečo povedať a vybehol som z toho prekliateho domu ako keby ma prenasledoval samotný diabol. Nasadol som do auta Davida Smitha a naštartoval som, no potom som udrel do volantu.

„Do riti s ním!"

Ten človek bol monštrum. Čistý psychopat. Ako na mňa prišiel? Ako sa dostal k mojej minulosti? Vedeli to predsa iba moji rodičia a Mary-Jane. Nikto iný. Dopekla, kde to vyhrabal? Myslel som si, že je to pochované.

Ak sa to dozvie Hannah, tak...nuž, vôbec som netušil, ako zareaguje a to ma desilo. Čo ma však desilo viac bolo to, že ten Zack to dobre vedel.

Ten parchant bol o krok vpred.

Keď som sa vrátil domov, našiel som pustenú televíziu a Hannah sedieť na gauči. Zostal som stáť vo dverách, sledujúc ju, ako sa obzrela a pohľady sa nám stretli. Stále som mal zdvihnutý adrenalín kvôli tomu psychopatovi, ktorý ma desil a ktorý stále túžil po Hannah. Bol som stále otrasený z toho, čo som videl a počul.

Nechcel som, aby vedela, čo som urobil. Nedokázal by som sa jej tak už nikdy pozrieť do očí.

Hannah sa postavila, akoby ma išla privítať a oči sa jej náhle rozšírili. „Ty si bol za ním."

„Áno."

Obišla gauč a vykročila ku mne, vyzerajúc utrápene. „Prečo?"

Bojoval som s túžbou chytiť ju do náručia, pritiahnuť k sebe a pobozkať presne tak, ako v kúpeľni, než som odišiel za tým chodiacim hovnom. Myslel som si, že keď ju konečne pobozkám, tak sa zbavím tej prekliatej túžby a posadnutosti, ale bolo to ešte horšie.

Nemal som dosť. Bál som sa, že stratím sebakontrolu a dostanem nás za hranicu, odkiaľ by nebolo návratu.

Bože, chcel som byť v nej, ale nemohol som dopustiť, aby sa to stalo.

„Bol som z neho vytĺcť dušu za to, čo urobil."

Prekvapene zažmurkala, no skôr, ako mohla niečo povedať, som opäť prehovoril.

„Odveziem ťa domov."

„Ale..." začala, no položil som jej prst na ústa, aby som ju umlčal.

„Ak tu zostaneš, neovládnem sa, Hannah. Chcem byť v tebe, chápeš? A neverím si, že by som na teba nesiahol, pokiaľ tu budeš."

V očiach jej objavilo prekvapenie, no nedal som jej šancu na odpoveď. Potiahol som ju smerom k dverám, aby som ju čo najskôr dostal z tohto bytu a odviezol som ju domov, kde bude v bezpečí.

Predo mnou.