Láska cez internet

19.kapitola/Nečakaná láskavosť

Po včerajšej debate s Benjaminom,tak sotva naňho nemyslím,pretože včerajšok má ešte viac dostal do nechápavosti.
Stále myslím len naňho,aj keď sa spolu bavíme iba mesiac a už niečo,tak moja hlava je ho plná myšlienok,čo pre mňa nieje dobre,ak chcem začať na strednej oveľa lepší život a sústrediť sa na školu,pretože to potom chcem niekam dotiahnuť.
Ale zas neznamená to,že si nemôžem užívať tínedžerský život a byť aspoň raz správne zamilovaná.

Práve sledujem v televízii nejakú show,ktorá má absolútne nebaví.
Benjamin šiel na tréning,takže dnes moc na mobile nebude,takže jediné,čo sa mi teraz chce robiť je chillovať pekne doma,aj keď je von pekné počasie.
Síce mala by som si ísť užívať leto,no stále sa mi von nechce od toho incidentu s kamarátkami.

Aj keď včera mi volali a chceli to vyriešiť,tak ja som vtedy veľmi náladu nemala a trochu som povedala pár nepekných slov,no snáď sa to vyrieši.
Aj keď to tak vyzerá,že ako keby ma to netrápilo,ale v skutočnosti má to trápi dosť a myslím,že im asi pôjdem znova zavolať.

Rýchlo som schmatla mobil,ktorý som mala hneď vedľa seba na gauči a hneď vytočila číslo na Lucy.
Ju to iba hodilo do schránky a potom som skúsila Stacy.
Tej to len zvonilo,no nedočkala som sa odpovede.
Fakt super.

Hneď som schmatla ovládač a vypla televízor.
Ten ovládač som potom hodila na zem,pretože som mala nervy,aj keď vlastne ten ovládač za nič nemôže.
To je chýba na mne,že keď mám nervy,tak vždy si to vybijám na ovládači od televízie.

Zrazu niekto zazvonil a v tu chvíľu som vedela,že prišiel zázrak.
Aspoň s niekým sa budem dnes rozprávať,keďže ani moja matka nieje doma.
Ona skoro nikdy nemá voľno v práci,ale ja som si na to už zvykla.

Hneď ako som otvorila dvere,tak ma skoro šlo poraziť,pretože pred dverami stal Benjamin,ktorého som nechcela vidieť.
Kiežby tu stál ten,koho som tu najviac chcela,lenže ani nevie odkiaľ som a kde bývam,takže to sa asi nestane.

,,Odkiaľ vieš kde bývam a čo chceš?",vyhrkla som,keď som sa naňho uprene zahľadela a on sa rukou oprel o dvere.
V tej druhej ruke držal akýsi prívesok,ktorý mi prišiel veľmi povedomý.

,,Asi si niečo stratila,"podotkol a ja som sa len povzdýchla.
,,Vo fitku?"
,,Kde inde?",zasmial sa a ja som sa načiahla rukou,pretože som si ten prívesok chcela zobrať,lenže on ruku odtiahol.
,,A čo nejaké slovíčko?"
,,Prosím vráť mi ho."

,,Vidíš aj takto sa dá,"povedal a usmial sa.
Keď mi ho konečne vrátil späť,tak som si vlastné aj v tu chvíľu spomenula,že to on mi dal kedysi prívesok.
,,Nezabudni,že ja som ti ten prívesok kedysi daroval,"vyhrkol a prekrížil si ruky na hrudi.
,,Odkiaľ vieš,kde bývam?",zopakovala som tu istú otázku,akú som mu položila na začiatku.

,,Vieš tak je to malé mesto,stačilo sa iba popýtať a to je všetko,"vysvetlil a znova sa vyškeril.
Vyzeral ako keby práve šiel niekde.
Na chrbte mal akýsi ruksak,z ktorého vytŕčala fľaša z vodou.

,,Počuj,nebola by si taká zlatá,ale mohol by som si nachvíľu požičiať sprchu,pretože ju fakt potrebujem,"pozrel na mňa so psími očami.
,,Doma sprchu nemáš?",odbila som ho a on sa len ironicky usmial.

Bolelo ma naňho tak hľadieť,pretože to prinášalo len spomienky na niečo,čo už dávno není.
Opustil ma len tak.

,,Dom mám asi od tadiaľ 20 minút ďalej,takže fakt by som to potreboval,"povedal súrne a ja som si len povzdýchla.
Aj keby som to najradšej odmietla,tak nakoniec predsa som spravila len láskavosť,pretože taká som,aj keď vlastne nič som mu nebola dlžná.
To skôr on mne bol dlžný za to,že ma opustil vo chvíli,keď som ho najviac potrebovala.