Vtipkári

17. Kapitola

Chvíľu sme čakali, ale nič sa nepohlo. Nebolo počuť žiadne cvakanie, ktoré by nás upozornilo, že sa mechanizmus zasekol. Ticho, nikde nič.

Znova som chcel potiahnuť Neptúnovu ruku, ale už to nefungovalo. Oprel som sa do toho silou. Nepomohlo.

Všetci sa spýtavo pozreli na mňa, potom na Alicu.

,,Ja vážne netuším, prečo to nefunguje," povedala nechápavo.

Preskočil som cez múr fontány a došiel k nim. ,,Minule to fungovalo. Dostali sme sa dovnútra, keď sme potiahli za ruku."
Ukázal som na sochu.

,,Ja už asi viem o čo tu ide," povedala Erika s neveselým úsmevom. ,,Vystrelili ste si z nás."

,,Nie, nie," snažil som sa odstrániť jej pochybnosti.

,,Jasné, že je to iba vtip," Erika sa otočila ku Denisovi, Vande a Katke. ,,Od začiatku sa mi zdalo pritiahnuté za vlasy, že sa sem dostali nejaký zlodeji umenia a chcú ukradnúť sošku Atény. A ešte to, že sa schovávajú v chodbách pod mestom." Nahlas sa rozosmiala. ,,Hovadina."

,,Není to hovadina," zamračila sa Alica. ,,Nevymysleli sme si to!"

Erika sa pozrela Denisovi do očí a hľadala u neho podporu. ,,Ty im veríš?"

,,Emm," opätoval jej pohľad. Potom sa pozrel na mňa. Medzi obočím sa mu vytvorila vráska a tváril sa vážne. ,,Ceruzkár, vážne ste si to s Čertíkom nevymysleli? Lebo keď hej, priznajte sa teraz. O takýchto veciach sa nežartuje."

,,Ja nežartujem!" tiež som sa zamračil.

Všetci okrem mňa a Alice si opätovali pohľady. Na niečom sa dohadovali. Alica sa postavila vedľa mňa a čakali sme na ich rozsudok.

Denis si vydýchol. ,,Či už je to pravda, alebo nie, mali by sme ísť domov. Teraz nič nezistíme."

Mal pravdu. Naše rozlúčenie pozostávalo iba z napätého zamávania.

Pod Neptúnovou fontánou...

... Stáli zlodeji a počúvali rozhovor detí. Šéfka pripravila plán. Marcel otvoril malú skrinku, ktorá bola zabudovaná vo vlhkej stene na chodbe. Pohol malou páčkou, ktorá tam bola už roky. Umožnovala zablokovať vchod, pri ktorom sa nachádzala. Marcel netušil ako presne, mechanizmu nerozumel.

Katakomby postavili zakladatelia mesta. Používali ich na skrývanie sa pred nájazdami. Niektoré vchody fungovali doteraz. Marcel vždy hovoril, že stará technika vydrží dlžšie ako tá nová. Napríklad Nokia 3310 prežila aj pád z tretieho poschodia, zatiaľ čo nevé mobili sa rozbijú hneď, ako vám vypadnú z vrecka pri tancovaní Macareny.

Bol šťastný za katakomby. Mohli ich vyuzívať ako skrýše. Polícia a obyvatelia mesta už na ne dávno zabudli. Jediný kto si ich ešte pamätal boli historici. Tí však boli veľmi zbabelí na to, aby sa do nich šli pozrieť.

Šéfka im kázala aby deti, čo sa im pletú do kšeftu, zabili. Ale Marcel nikdy nikoho nezabil a nehodlal s tým začať. Rozhodol sa, že ich iba trochu postraší.

To však nebolo nutné, keď sa teraz mierne pohádali.

Bol si istý, že sa ten malý zbabelý chlapec nepustí do ničoho sám.