IX.

884 152 2
                                    

Posledný hlboký nádych. Posledných pár sekúnd, kedy som sama sebou.

Metamorfóza začína výdychom.

„Aki!" venovala mi objatie moja kamarátka.

Už to bolo dávno, čo ma niekto objal. Naposledy to bol on, však?

Tvár mi na okamih skriví bolestný kŕč. Rýchlo sa ho snažím zahnať.

Nie! Sústreď sa!

Svet je javisko. A ty si teraz herečkou. Tak hraj!

„Bože, čo to máš na sebe? Myslela som, že sa začneš obliekať o kus elegantnejšie. A ty si vezmeš nohavice a tenisky."

„Nechcelo sa mi dumať nad tým, čo si oblečiem," uškrnula sa na mňa.

Nič si nevšimla.

Presne takto to má byť...

Melancholická dystopiaWhere stories live. Discover now