You changed my life

~S pravdou von~

,,Pani Footová, vy ste tehotná!" radostne vyhlásil doktor a ja som ostala zarazená. Ako môže byť moja mama tehotná? Nechápem to... Veď nikoho nemá, či?

,,Te...tehotná?" neverila mama.

,,Áno, vy sa netešíte?" nechápavo na nás pozeral.

,,A..ale hej, tešíme. Len nás to zaskočilo..."

,,To znamená, že môžte ísť domov a ostatné riešte so svojim gynekológom." a už ho nebolo.

,,Mami...Ako to, že si tehotná? Nechápem to... Ty...ty si s niekym spala?"

,,Miláčik... Ja ti to vysvetlím neskôr dobre?"

,,Kedy neskôr? Prečo mi to nevysvetlíš teraz?" nedala som sa.

,,Alice! Lebo neskôr! A prestaň..." skríkla po mne.

,,Fajn, ako chceš... Idem čau." urazene som odišla z nemocničnej izby a šla domov.

Stále som nič nechápala. Naozaj mama niekoho má? Prečo mi to nepovedala? Vyčítala som jej to...Mala som nervy a bola som naštvaná na mamu. Ako mohla? Rozhodla som sa neísť domov, ale za Karou. Musím sa niekomu vyrozprávať a potrebujem objatie, podporu... A s tým mi pomôže akurát tak Kara... Viem, že som nemala poriadny dôvod byť nahnevaná, ale to čo povedal doktor ma poriadne zaskočilo. Ja už som ra taká... Ľahko ma človek nahnevá.

Zazvonila som na zvonček Sedingnovcov. Zrazu sa rozleteli dvere a v nich stál Lucas.

,,Eh...Ahoj Lucas, je doma Kara, potrebujem ju..." 

,,Čauko. Asi ťa sklamem, ale nie je. Stále je po škole, teda asi... A čo potrebuješ? Ja ti pomôžem, teda ak chceš a budem vedieť..." milo sa na mňa usmial a pustil ma dnu. Ja som blbá! Veď ona je dnes po škole? Ako som na to mohla zabudnúť...

,,Ďakujem. Ja som sa jej chcela vyrozprávať, lebo som nahnevaná na mamu... No neviem či to teba bude zaujímať a nechcem ťa tým zaťažovať." priznala som smutne. 

,,Prosím ťa! Rád si ťa vypočujem, kľudne sa mi posťažuj..." usmial sa a šli sme do jeho izby. Sadli sme si na jeho posteľ a Lucas ma vyzval, nech hovorím. Všetko som mu povedala a ak mám pravdu povedať, uľavilo sa mi... Je dobré niekomu sa vyrozprávať. A najmä Lucasovi som verila. Nikomu to nepovie, nie je taký.

,,Tak to máš blbé... Ale veď možno ti to mama dnes chcela povedať, alebo ti ho predstaviť... Možno sa bála tvojej reakcie a preto ti ešte nepovedala, neviem, no môže to aj tak byť..." priateľsky ma objal a ja som objatie opätovala. Krásne voňal... Dlho sme len tak sedeli v objatí až kým sa Lucas odo mňa neodtrhol a obaja sme očerveneli... 

,,Ďakujem ti...Naozaj ti ďakujem." usmiala som sa naňho. Zrazu sme počuli buchnutie dverí. Myklo nami. Obaja sme vyšli z izby a zbadali sme Karu.

,,A...ahojte. Čo tu robíš Alice?" pousmiala sa.

,,Ahoj...Ja..no prišla som za tebou a ty si nebola doma. Chcela som sa ti vyrozprávať, pretože moja mama je tehotná...No to potom. A ty si doma nebola a Lucas mi navrhol, že to kľudne môžem povedať jemu...A tak som aj spravila." vyhŕkla som na ňu.

,,Čože? Tvoja mama je tehotná?" prekvapene pozerala. Asi jej vôbec nevadilo, že som tu bola sama s Lucasom a chytila sa toho dôležitého. Tiež som jej vyrozprávala celú historku z nemocnice. Nechápavo pozerala a povedala mi skoro to isté čo Lucas. Je vidno, že sú súrodenci...

,,A čo si ty taká vysmiatá... Ako bolo po škole?" zmenila som tému.

,,Skvelo..." pousmiala sa.

,,Čo sa stalo? Vyklop to..." nedočkavo som pozerala a Lucas tiež.

,,No... Bol tam taký jeden chalan... Je o dva roky starší. Tiež bol po škole...Pochopiteľne. No a tak sme sedeli vedľa seba a pomedzi počítania príkladov z fyziky sme sa rozprávali a on ma potom pozval na kofolu. Preto som prišla až tak neskôr..." priznala s červeňou na lícach. 

,,To je skvelé...Povedz mi detaily..." 

,,Tak ja vás nechám...Idem sa ešte učiť..." usmial sa na nás Lucas a odišiel.

,,Ďakujem ešte raz..." zakričala som za ním a on sa len uškrnul.

,,Takže... Na kofole sme sa len rozprávali. Je to skvelý chalan a aj pekný... Má zelené oči, také skôr špinavo blonďavé vlasy...Vyšportovanú postavu. No skrátka je pekný... Dal mi na seba aj kontakt, takže..." škerila sa a radovala. Bola celá bez seba a hlavne šťastná...

,,To je super...Počuj zavolaj ho, nech ide s nami do toho kina..." navrhla som jej a ona len radostne prikývla. Vo vrecku mi zavibroval mobil...

,,Alice? Kde si? Ja som už došla domov a teba nikde...Poď prosím ťa domov. Najeme sa a všetko ti vysvetlím." prosebným hlasom na mňa hovorila mama cez telefón.

,,Som u kamarátky. O chvíľu som doma..." zrušila som.

,,Musím ísť. Tak ho nezabudni pozvať a zajtra nás zoznámiš..." objala som ju.

,,Ahoj Lucas!" zakričala som naňho, ,,Ahoj Kara. Zajtra v škole."

,,Čauko." rozlúčili sme sa a ja som veselo kráčala po chodníku domov.

Takže Kara má novú známosť... Prajem jej to. Som šťastná aj za ňu. V hlave som si predstavovala, aké by to bolo, keby je Kara s tým svojim chalanom, ktorého vlastne ani meno neviem, a ja by som bola s Lucasom. Bolo by to neuveriteľné... Ale Lucas mňa nechce... Kto by už len mňa chcel. Veď som škrata oproti Kare... Ja mám hnedé vlasy a často dosť strapaté a neupravené. Ona krásne, dlhé, blond, rovné vlasy, ktoré sú skoro vždy upravené a to s nimi ani nič nemusí robiť... Ja mám zeleno-hnedé oči, ktoré sa mi skoro vôbec nehodia a nežiari z nich žiadna radosť ani šťastie, iba obyčajnosť. Ona má neskutočné modré oči, z ktorých vždy žiaria jej pocity, väčšinou teda radosť. Tvár mám ešte stále trochu akoby opuchnutú, mastnú a sem-tam sa na nej zjaví aj vyrážka. Kara má normálnu pleť, ktorá je pekná aj bez mejkapu a všelijakých malovatiek. Postavu síce máme obe normálnu, takú primeranú nášmu veku, no ona vyzerá celkom inak ako ja. Skrátka je pekná prirodzene. Mne nepomôže ani plastika... Ale čo už narobím, som aká som...

Kráčala som tichou ulicou popri domoch. Našťastie som nenarazila na nikoho, koho som nechcela. teda Dana a Hanu. Pokojne som kráčala až k našej bytovke, kde som odomkla bránu a výťahom šla na piate poschodie. Otvorila som dvere a z vnútra mi do nosa šľahala vôňa palaciniek. Mňam!

,,Ahoj Alice, prišla si práve včas. Už sú hotové." pokúsila sa o slabší úsmev.

,,Jee, mami. Palacinky..." usmiala som sa aj ja. Mama pred náš položila tanier palaciniek a my sme začali jesť.

,,Alice, asi chceš vedieť prečo som tehotná však?" začala.

,,Máš priateľa, však?"

,,Nie...nemám." zosmutnela.

,,Tak potom?" nechápala som.

,,Alice... ja som..."

Ahojte! Tak je tu nová časť... Dnes bol prvý školský deň :( Tak ako ste ho prežili? My sme boli v škole len do pol desiatej a učíme sa až od pondelka, čo nás všetkých veľmi potešilo :D Cez školu sa budem snažiť pridať aspoň jednu časť z oboch príbehov. Dúfam, že to budem stíhať a ak náhodou nie, tak sa prosím na mňa nehnevajte...:) Budem sa snažiť písať čo najviac... Čo myslíte ako je možné, že je Alicina mama tehotná? Ďakujem vám za každý vote a komentár :) 

Mám vás rada :)

Honey202