Nevinná hra

Hra

Mám tu pre vás novú časť tejto hororstory :). Pomaličky sa blížime k silnejším a desivejším momentom. Každá ďalšia časť bude napínavejšia :) Aspoň dúfam, že sa mi to bude dariť tak ako doteraz. Enjoy. Vaša Liliht *

Prešlo pár dní. Blair už bol doma z nemocnice, moje modriny mizli rovnako ako aj Rubyina podliatina na hlave. Pár krát som stretla Daniela cestou domov. Vždy sa zdržiaval nablízku, najmä v škole. Ako keby na mňa dával pozor. Občas mi zakýval a to bolo všetko. Chalani chodili okolo nás akoby sme sa v živote nevideli. Vrátili sme sa do každodenného života a zabudli na ten des, čo sme zažili v tú noc.

Všetko bolo ako predtým. Párty v Dunnovom dome vraj skončila, krátko potom čo sme odtiaľ ušli. Niekto zavolal policajtov a decká zdrhli domov, len zopár ich chytili a zavolali ich rodičom aby si pre nich prišli. Chodila som domov rovno zo školy, mala som divný pocit, keď som sa zdržala vonku, akoby ma niekto pozoroval. Asi som bola len paranoidná. Bolo to malé mesto, slušní ľudia, nijaké veľké prehrešky. Teda až na zločiny, ktoré vraj spáchal Carter. Snažila som sa na to nemyslieť. Vždy mi pri pomyslení na to nabehla husia koža. Mrazilo ma z toho. Nevedela som, čo z toho je pravda ale ani som to nehodlala zisťovať. Dúfala som, že o ňom už v živote nebudem počuť.

Kráčala som k môjmu domu a párkrát som sa otočila. Mala som pocit, že ma niekto sleduje. Že keď sa otočím, uvidím za sebou niekoho ísť. Bola som tam však sama. Zovrela som knihy na hrudi v rukách  a potiahla si kapucňu na hlavu. Hudbu som pridala hlasnejšie, aby moje uši nepočuli ani šum okolia. Do myšlienok sa mi začala vnárať pieseň Talking Heads - Psycho Killer. Robíte si srandu? Práve teraz táto pesnička? Jasné, náhodný výber. Preklikla som ďalšiu. Blue Oyster Cult - Don't fear the Reaper, čože? Ešte lepšie. Do tretice všetko dobré. AFI - Miss Murder. Môj mobil je voči mne evidentne zaujatý. Viac upokojujúce songy v tejto chvíli snáď ani nemôžu byť. Ďakujem pekne za paranoidné myšlienky.

Vošla som do domu a vybehla do izby. Knihy som položila na stôl a tašku hodila do kúta. Zvalila som sa na posteľ a zavrela oči. Mamin krik z kuchyne som počula len slabo. Nereagovala som. Zapla som si internet a o chvíľu mi mobil zabrnel v rukách. Nová správa.

*Neznámy: Ahoj Cara.

*Ja: Kto si?

*Neznámy: Niekto, kto ťa vidí každý deň.

*Ja: Daniel? Odkiaľ máš číslo?

*Neznámy: Nie je pre mňa problém získať čo chcem.

*Ja: :) Mohol si si ho vypýtať priamo.

*Neznámy: Chcel som ťa prekvapiť.

*Ja: To sa ti podarilo. Čo robíš?

*Neznámy: Myslím na teba.

*Ja: A čo robíš naozaj?

*Neznámy: Už som ti povedal.

Neveríš mi?

*Ja: Nie :)

*Neznámy: Prečo?

Myslím na teba od tej noci, keď som ťa prvý raz uvidel.

Neodpovedala som. Nechápala som. Robil si srandu alebo to myslel vážne? Od piatku mi nič také nespomenul, vídavali sme sa predsa skoro každý deň.

"Nemyslíš, že je to divné?" Spýtala som sa Ruby. Bola sobota a my sme sedeli v pizzerke.

"Prečo? Tak s tebou flirtuje no a? Je to celkom chutný chalan tak ho nechaj."

"Ale prečo teraz? Odvtedy mi nič také nespomenul. Prečo mi teraz napísal toto?"
"Zbytočne to riešiš. Proste mu odpíš, a osobne sa tvár že o ničom nevieš. Hraj jeho hru. Bude to sranda." Napokon som prikývla. Aj keď sa mi to zdalo zvláštne. A ešte zvláštnejšie bolo, keď sme stretli Daniela na ceste domov. Pozdravil nás a tváril sa akoby nič. Dobre teda. Budem hrať podľa jeho pravidiel.

"Čaute. Ako ide víkend?" Ruby sa naširoko usmiala ale ja som ostala neisto stáť vedľa nej a snažila som sa niečo vyčítať z jeho výrazu.

"V pohode. Lepší ako ten minulý." Zasmiali sme sa, mala pravdu. Každý víkend by bo v porovnaní s tým predošlým super. Ale ja som sa proste nemohla zbaviť blbého pocitu, že to nebol koniec. Pár modrín a škrabance. Doteraz sme presne nevedeli čo sa stalo. Vyvolali sme ducha Cartera Dunna? Ak hej, kde bol teraz? Ak nie, čo to bolo? Otázok mi hlavou vírilo veľa ale nemala som na žiadnu z nich odpoveď. A teraz sa k tomu pridal aj Daniel. Nevyznala som sa v tom chalanovi, o čo mu išlo?

Každopádne som nejako hodila za hlavu moje dilemy a riadila sa radou, ktorú mi dala Ruby.

Prišla som domov a odpísala mu.

*Ja: Aj ja som na teba myslela.

*Neznámy: To som rád. Zvlášť keď ide o teba.

*Ja: Naozaj?

*Neznámy: Áno. Hneď si ma zaujala.

Si iná ako ostatné.

*Ja: Ďakujem.

Uvidíme sa v pondelok?

*Neznámy: Nájdem si ťa.

 Znelo to milo. Usmiala som sa a ľahla si spať. Nedeľa prešla rýchlo a v pohode. Až na ráno. Bola som si zabehať a znova som mala pocit, že ma niekto sleduje. Samozrejme, že za mnou nikto nebol. Prebehla som pár ulíc a okruhom sa vracala domov. Vydýchala som sa asi v polovici cesty, oprela som sa rukami o kolená a púšťala do pľúc ranný vzduch. V tom som ucítila niečiu ruku na mojom ramene. Strhla som sa. Otočila som sa na všetky strany ale nikoho som nevidela. Najbližší človek bol odo mňa tak na 40 krokov. Už mi načisto preskakuje? Jasne som cítila ako ma práve niekto chytil za rameno. Určite, nezdalo sa mi to. Niekto mal ruku na mojom ramene. Ale kto?

Znova som sa poobzerala okolo a potom som sa rozbehla domov. Zavrela som sa v kúpeľni a snažila sa vymazať ten moment z mojej paranoidnej mysle.