Dievča, ktoré trhalo vlčie maky

IV. Uzancia z bezradnosti

Vrátila som sa domov.

Zatvorila som za sebou dvere, vyzula sa a ozvenou bosých nôh som pozdravila prázdny dom. Vyšla som po schodoch nechávajúc svoju hrdosť za dverami. Vliekla som sa akoby schody nemali konca. Zašila som sa do izby. Tašku som nechala hodenú za dverami, pustila som starú platňu, vyzliekla som sa a len v spodnej bielizni sa usalašila pod prikrývku. Skrčila som nohy v kolenách a objala ich. V tejto chvíli predstavovali oporný bod mojej existencie. Stačil by maličký pohyb a...

Zviezla som sa nižšie a rozplakala sa. Nenávidela som sa za to. Nechcela som plakať, nechcela som byť slabá. Ukryla som sa pod paplón a zatvorila oči. Nechala som sa unášať na vlnách melódií.

Zaspala som a sny mi poprášil popolom pán nočných môr.

Zobudilo ma klopkanie na dvere. Platňa už dávno dohrala na starom gramofóne. Ozývalo sa len tupé chrapčanie platne bežiacej naprázdno.

"Môžem vojsť?" ozval sa dôverne známy hlas - hlboký bas môjho staršieho brata.

Neodpovedala som, len som opatrne vykukla spod svojho úkrytu. Nevedela som či sa mu dokážem pozrieť do machových očí.

Zaškrípali dvere plné zlomyseľných hrozieb.

Vošiel dnu a prisadol si ku mne na posteľ. Nepozrela som sa na neho. Pobozkal ma na vrch hlavy.

"Manon..." začal, ale stiahlo mu hrdlo. Objal ma.

Neplakala som.

"Manon, čo sa stalo?" opýtal sa starostlivo.

Vzdychla som a začala rozprávať stále opretá o jeho rameno. Bol to môj veľký brat.

Keď som dorozprávala, ostalo ticho. To ticho prevrtávalo celý dom, každú našu bunku a hlodalo každú jednu myšlienku, ktorá sa nám skrútila v hlave.

"Bál som sa, aby sa ti niečo nestalo, keď mi volali zo školy," šepkal opatrne ako by sa bál, že pri vyššom tóne by som sa rozpadla na milión fragmentov. Mohlo mi napadnúť, že mu hneď zavolajú, keďže sa stal mojim poručníkom a už nám aj tak nik neostal.

"Viem, že to máš ťažké, ale ani ja to nemám ružové, vieš?"

Kedy takto dospel, a kedy som sa ja zbláznila?

"Zvládneme to," tuho ma k sebe privinul a ja som zavrela oči.

Neplač!

Zvládla som neplakať.

"Dnes je piatok," skúsila som prehovoriť. Môj hlas bol plytký a trasľavý.

"Chceš ísť?" bolestivo sa usmial.

Prikývla som napínajúc telo.

"Ale len na chvíľu, večer musím ísť do práce."
"Viem," vzdychla som. "Bude to len chvíľka." Prikývol a vyšiel z izby, aby som sa mohla obliecť. Nasúkala som sa do čiernych legín, červeno-čiernych károvaných šiat s dlhým rukávom, ktoré siahali nad kolená a na vrch si prehodila čierny sveter. Nevyzerala som nápadne a nepovedala by som, že nejako príťažlivo. Pôsobila som ako človek, ktorý sa vzdal.

Nasadila som si čierne okuliare s hranatým rámom a vyšla z izby. Obula som si jednoduché plátané tenisky. Keď som schádzala dole po schodoch, cítila som sa akoby som padala do beznádeje a zároveň mnou prelietaval pocit hnevu.

Počítala som kroky odo dverí k autu, v ktorom ma už čakal. Sadla som si na sedadlo spolujazdca nášho starého Dodge-a. Odvšadiaľ sa mu odlupovala tmavozelená farba.