29. časť
No tak Jayden, vzchop sa.
Vzchopil si sa zo svojej smrti.
Vzchopil si sa zo straty blížnych, i keď prežili.
Vzchopil si sa z toho prekliatia, ktoré na teba bolo uvrhnuté.
Vzchopíš sa aj z jej... straty? Však ešte vždy je tu možnosť, že sa zotaví. Ja jej verím. Je to bojovníčka.
Vzchopím sa ale aj z toho, že svoj večný pokoj po boku blížnych som obetoval pre ňu a teraz som od tej šance rovnako ďaleko ako na začiatku?
Nie. Som slaboch. Hračka prírody a osudu. Hlavne osudu. Zahráva sa s mojou dušou, pocitmi a potom ma jednoducho prefacká a mám pocit, akoby ma roztrhal na franforce.
Už som si ale mohol zvyknúť.
Na moje prekliatie, samotu, smútok, žiaľ. V mojom svete už nie je nič pekné. Keď aj bolo, práve som o všetko prišiel.
Nádych, výdych. Napol som svaly. Opierajúc o sprchovú stenu som sa narovnal. Chcel som odtiaľ odísť. Tá úzkosť, čo ma doslova pohltila bola neznesiteľná.
Pomalými ťažkými krokmi som sa presunul do izby a poobzeral som sa. Nie, tu nemôžem ostať, lebo to sa už totálne zrútim.
Už by som aj odišiel, keď som si spomenul na jednu podstatnú vec. Ako som mohol byť tak hlúpy a zabudnúť naň?
Podišiel som k posteli a kľakol si. Ruku som strčil pod posteľ. Bol tam. Vytiahol som Eloisin denník, môj jediný zdroj informácií. Vzal som ho do ruky a opustil miestnosť. Už som tušil, kam utiecť pred realitou. Pred ňou. Pred bolesťou.
Pootočil som koliečkom, plameň v lampáši sa rozjasnil a ja som videl na riadky lepšie. Bol tu vcelku chlad, no tentoraz mi to bolo úplne jedno. Vo vínnych pivniciach som nebol naozaj dlhú dobu. Neboli veľké, na začiatku bol drevený kruhový stôl s ôsmimi stoličkami a asi troma lampášmi, zaberajúci miesto napravo odo dverí. Naľavo boli police s vínnymi pohármi rôznych veľkostí a všetkými tými nástrojmi, ktorý som až tak nerozumel. Zato Crispian sa v tom doslova vyžíval. Aspoň jeden zo synov.
Tentoraz som neprešiel na posledné strany, ale hneď na prvú. Predsa má každý dôvod, aby si založil denník.
Milý den
Nie. To je trápne.
Volám sa Eloi
To je ešte trápnejšie. Proste si zakladám tento denník, aby som si sem mohla vyliať pocity. A tých rozhodne nie je málo.
Veľa krát si vravím, prečo práve ja? Nikdy som tým to veciam pozornosť nevenovala, až do nedávnej doby, nie je tomu veľa, keď som prišla k doktorovi s tým, že mám zápal priedušiek. Nerada som bývala chorá, ale teraz by som dala všetko za to, keby to bol len ten obyčajný zápal priedušiek.
Namiesto toho, aby som dostala lieky a pakovala sa domov, sme s rodičmi obehali ešte trojo lekárov, až nám po röntgene povedali, že to nebude také ľahké.
Väčší úder pod pás som v živote nezažila. A to stačilo povedať jedno jednoduché slovíčko. Možno dve.
Rakovina.
Rakovina pľúc.
Presnejšie? To už ani neviem, ale asi epidermoidný karcinóm, alebo ako. No proste v tej chvíli, to bolo ako vyslovenie môjho rozsudku smrti. Lenže onedlho vraj na tom už budem lepšie. Vlastne vďaka liečbe dokážem vôbec čmárať do tohto zošita. Odmietli sme operáciu, a tak prišla na rad liečba ožarovaním. Zatiaľ nebola badateľná žiadna lepšia zmena, skôr ma udržujú pri živote dýchacie prístroje. Cítim sa tak nehorázne sama, lebo väčšinu času musím trčať medzi štyrmi stenami bez akejkoľvek návštevy. A vždy keď mama a otec prídu, je to len o tom istom. Len ma ubezpečujú, že všetko bude v poriadku.
