12.Kapitola

391 62 12
                                    

Theo

„Výborne! Práve teba som hľadal Diego," vyhlásil som, sotva som do neho nabehol vonku na terase. Chcel som si s ním všetko vyjasniť, aj keď som vlastne ani poriadne nevedel, čo sa stalo. No ak to Bernadet trápi, asi to nebude len taká maličkosť, nad ktorou by sa dalo mávnuť rukou. Aj keď...ona niekedy rada preháňa a maľuje čerta na stenu, aj keď sa nič prevratné nedeje.

„A načo?"

„Chcem si pohovoriť." stačil mi na neho jeden jediný pohľad aby som vedel, že nie je predsa všetko v poriadku. Po tom jeho typickom úsmeve nebolo ani stopy. Len si tu tak postával opretý lakťami o zábradlie, na ktorom mal položený aj hrnček s kávou.

„O čom akože?"

„O tom, čo sa stalo ráno. Pochytili ste sa, alebo niečo?"

„Práveže neviem. Beatrice ma úplne odignorovala a ani Bernadet nevyzerala, že by sa mojej spoločnosti moc tešila. Smola je, že ja nemám ani poňatia, čo som urobil, alebo čím som ich mohol nahnevať." postavil som sa tam vedľa neho a tiež sa zapozeral na jazero. Dnes si asi mnoho ľudí povedalo, že sú ideálne podmienky na chytanie rýb, lebo sa ich tam nazbieralo dosť. Ale tak počasie bolo vlastne aj fajn. Zamračené, chladný vzduch, veterno a navyše niekde v diaľke bolo počuť aj hrmenie. Odjakživa som takýto typ počasia miloval. Vždy mi prišiel takto svet o toľko krajší a hlavne pokojnejší. Ľudia sa moc von v takomto počasí neženú a to je na tom to čarovné.

Ak sa na to tak pozriem, ten celkový rušný typ života mi ani nechýba. V tomto smere sa mám oveľa lepšie, odkedy žijem tam v lese. Všade je pokoj, robím si čo sa mi len zachce a hlavne...som voľný. Nikomu sa nemusím prispôsobovať, nič riešiť a tak. Jasné, že ak by sa dalo, bral by som všetko späť len aby tu mama a otec boli, ale to sa bohužiaľ nedá. Mal by som sa s tým už konečne zmieriť. Bolo by mi určite lepšie, ak by som svoju samotu konečne prijal.

„Neviem čo sa preháňa hlavou Beatrice, ale viem prečo Bernadet reaguje tak odmerane. Vieš, ako som vám hovoril o jej otcovi a tom všetkom čo im robil?" pozrel som na neho, no on len mlčky prikývol, zatiaľ čo oči nespúšťal z jazera. Fakt vyzeral, že ho to trápi.

„Ona si ešte skrátka nevie predstaviť, že by mal niekto byť s jej mamou. Ja sám som si všimol, že odkedy je ten bastard preč, je u nich doma pokoj, takže sa podľa mňa len bojí, že by sa to zas mohlo zvrtnúť. A ja ju v tomto smere chápem. Ak je naozaj pravda to všetko, čo mi obe povedali, nedivím sa, že majú k cudzím mužom taký odmietavý postoj."

„Lenže ako mám Beatrice presvedčiť, že ja taký nie som? Bože, v momente kedy som ju uvidel, mi doslova padla sánka. Prisahám, že som od nej ešte v živote nevidel krajšiu ženu." s úsmevom som nad ním len pokýval hlavou a šiel sa trocha prejsť po terase. Veľmi dobre som vedel, ako presne sa musí cítiť. Ja som to mal s myškou rovnako. V tomto smere ma zaujala hneď na prvý pohľad.

„Podľa mňa by si nemal tlačiť ani na jednu z nich. Ak sa páčiš aj ty jej, časom to určite pôjde. A Bernadet...podľa mňa ak bude vidieť, že s jej mamou zaobchádzaš dobre, nebude vám stáť v ceste. Určite chce, aby bola s niekým šťastná."

„Myslíš si, že mi dá ešte šancu?"

„Tak pokiaľ viem, ničím si ju nenahneval. Akurát sa vraj oni dve na niečom nezhodli a preto nemali náladu. Daj jej hlavne čas, hej? Ani s nami to nebolo hneď ružové. Snažil som sa ju pochopiť, lenže ona mi najprv nechcela ani povedať, čo je jej otec zač a tak. To bol asi hlavný problém. No nevzdal som sa. Vedel som, že ju chcem a preto som sa neprestal snažiť." prišlo mi divné, že práve ja dávam niekomu ako je on rady ohľadne vzťahu, ale tak prečo nie? Občas asi každý z nás potrebuje poradiť.

Spring GrassWhere stories live. Discover now