More than enough |SK| ✔ - EDITING

Part 1

Život nikdy nie je presne taký, akým ho chceme mať. Veď predsa nikto z nás nechce zažívať tie zlé a smutné momenty, napríklad keď strácame najbližšiu osobou, či keď vidíme ako sa nám život rozpadá priamo pred očami a my s tým nedokážeme spraviť absolútne nič, hoc sa snažíme zo všetkých síl. Neviem presne ako by som mala opísať ten môj. Mám ešte len 17 rokov, takže vlastne celý život pred sebou, ako to radi hovoria tí starší.  Moje detstvo bolo úžasné. Celý život vyrastať v rodinnom dome s obrovskou záhradou, ktorý bol vždy plný smiechu a radosti, a mať milujúcich rodičov, a ešte lepších súrodencov. No nič nemôže byť perfektné navždy. Ku každej dokonalej veci musí byť aj nejaká zlá. V mojom prípade sa to odzrkadlilo v škole. Vlastne nie. Škola bola v pohode, ale ľudia v nej nie. Keď som mala štrnásť, ani zďaleka som si neuvedomovala, čo všetko mám. Všetci si tým niekedy prechádzame. Možno aj to bol dôvod toho zvratu. Ako to už takmer všetci v živote poznáme, tí ktorí sú nášmu srdcu najbližší, sa zrazu stanú úplne inými ľuďmi.  Kamaráti, ktorých som mala na strednej už nemôže viac nazvať kamarátmi. Vždy som bola ochotná a milá ku všetkým. Snažila som sa prispôsobiť a skúšať nové veci, veď predsa len som tínedžer. Keď  to robia oni, môžem aj ja. No potom som prišla do bodu, kedy som vedela, že už to preháňajú. Alkohol a drogy im prerástli cez hlavu, a tí, ktorých som nazývala kamarátmi, mi boli zrazu úplne cudzí. Posledná kvapka pretiekla, keď mi podstrčili drogy a na druhý deň som sa zobudila s ostrihanými vlasmi. Bola som ich večernou zábavkou, keď sa sfetovali na nepoznanie. Veď viete si predstaviť ako sa dievča s vlasmi po zadok môže cítiť, keď sa jedného dňa zobudí a zrazu má vlasy kratšie než je priemerný účes chalana, a ako bonus bola zdrogovaná. Mama samozrejme nemohla prekusnúť to, že mi dali drogy, a popravde ani ja sama nie. A tak sme sa presťahovali. Už nás tu aj tak nič nedržalo. Dom, v ktorom sme bývali bol plný spomienok na otca a to nám akurát škodilo. Môj ocino bohužiaľ zomrel pred dvoma rokmi pri autonehode.

Aké absurdné, že autonehoda.

A tak sme teraz tu. Ja, mama, mladší brat Alaric a staršia sestra Sherry.  Ten rodinný dom nám už bol až priveľký. Sherry doma takmer ani nie je a ak je, tak sa učí, pretože študuje informatiku na výške alebo behá niekde s kamarátmi. Ja zase potrebujem jedine svoju vlastnú izbu, kde budem mať pokoj a kľud. Alaric je asi jediný komu bude chýbať záhrada, keďže sa už ako 4 -ročný zamiloval do futbalu.  Je to moja malá hviezda.

Čo sa týka mňa, uvedomujem si, že som zrazu zostala tak trošku iná. A ja som aj inou chcela byť. V Chicagu som bola dievča, ktoré sa každému podriadilo, prispôsobilo, počúvalo druhých, bolo milé a ochotné, no teraz to tak nie je. Nemyslím tým, že som nejaká nepríjemná sviňa, ale určite viem, že nechcem kamarátov. Neprišla som sem nadväzovať žiadne kontakty. Načo to je dobré? Vždy ma každý iba sklamal, a ja som ako hlúpa vždy všetko prepáčila a povedala "nevadí". Teraz taká nie som, držím si odstup. Nechcem tým povedať, že by som bola utiahnutá tichá myška, ja ani zďaleka nie. Svoj názor si poviem, ale určite nechcem byť naviazaná na nejakú kamarátka alebo nebodaj chlapca. Mne stačí moja rodina, ktorá je pre mňa ochotná urobiť hocičo a to isté platí aj z mojej strany. Za každého by som dala ruku do ohňa, nech sa deje čokoľvek.

***

Posledné veci napracem do skrine a zatvorím ju. Spokojne  sa hodím na posteľ a vydýchnem si. Len moju izbu som si dávala do poriadku viac než 4 dni, od rána do večera. Očami behám po čiernych stenách mojej novej izby, no zastavím sa na jednej jedinej bielej stene, kde sa nachádzajú fotografie. Celá je obsypaná čierno-bielymi fotografiami. Sú to fotky, ktoré reprezentujú tie najkrajšie spomienky, až sa mi hrnú slzy do očí.

„Bianca! Poď mi, prosím ťa, pomôcť s tými vecami!" Ozve sa mamin hlas z vedľajšej miestnosti, ktorý preruší moje blúdiace myšlienky. Horko-ťažko sa postavím z novej postele a bežím k nej.

„Bibi, poukladaj do skriniek tieto misky a taniere. Ale najskôr ich všetky umy, sú hrozne zaprášené." Ukazuje na horné poličky, pričom stále behá okolo bieleho ostrovčeka v kuchyni.

„Prosím ťa, nehovor mi Bibi. Nemám predsa  4 roky."  Zamračím sa na ňu, no ona sa na tom zasmeje.

„Jasne, že nemáš, ty moja dospeláčka." Pokrúti hlavou a otvorí ďalšiu krabicu. Niekedy si pripadám, akoby som v tejto domácnosti rozprávala iba do vetra.

„Mama. Seriózne. Nevolaj ma Bibi." Znovu nástojčím a pustím sa do práce. Byt je už takmer celý zaprataný. Moja izba – ako som už spomínala – je hotová. Jediná. Sherry má na starosti svoju a Alaricovu izbu a ja s mamou kuchyňu a obývačku, čo je už tiež takmer hotové. Škoda, že v slovíčku takmer sa skrýva milión drobností, ktoré treba doklepnúť. A ešte zostáva mamina spálňa, ktorá je na tom najhoršie. Dnes to hádam všetko zmákneme.

„Konečne!" Zakričí  Sherry, keď si prisadne k nám. Všetci sedíme za stolom a jeme pizzu.

Ananásovú.

Vyzeráme  ako nenažraní vlci. Po takom dlhom a namáhavom dni sa ani nečudujem. Neviem, či som dnes vôbec niečo jedla. „Už nikdy v živote sa nesťahujeme! Nemala som tušenia, že sťahovanie je také náročné. Nechápem, ako ste to s ockom zvládli, všetko nanosiť do takého veľkého domu..." Už iba pizza, sprcha a konečne posteľ. Nahnem sa do stredu stola a uchmatnem si jeden kúsok.

Téma ocino je u nás normálna. Zo začiatku sme o ňom nikto nechceli hovoriť, pretože spomienky spojené so žiaľom boli až príliš silné, no teraz s tým už nemáme žiaden problém. Museli sme sa s tým zmieriť, že už nie je medzi nami, a že to už zmeniť nemôžeme, a tak sa aspoň snažíme na neho neustále spomínať, ale v dobrom slova zmysle, s úsmevom na tvári.

„Stále nechápem, načo sme sa sťahovali, teraz nemám žiadnych kamarátov a ani žiaden futbal. Tam nám bolo najlepšie." Prehovorí Alaric a na tvári má ofučaný výraz. Na chvíľku zostanem ticho a všetky tri si vymeníme spýtavé pohľady, kto prehovorí ako prvý.

„Nemáš sa čoho báť. Určite si tu hneď nájdeš kamošov a na futbal si už dávno prihlásený, tak nevymýšľaj a jedz." Povie s pokojom v hlase mama. Viem, že dôvodom nášho sťahovania som hlavne ja, ale keby Alaric vedel, čo som zažila, neprotestoval by.

„No dobre, tak ja idem už konečne otestovať novú sprchu a potom do postele. Dobrú noc." Postavím sa od stola ako prvá a prejdem k mame. Na líce jej dám letmú pusu, rovnako ako aj Sherry a Alarica pobozkám do vlasov . „Dobrú, krpec." Postrapatím mu jeho kučeravé vlasy.

Prejdem cez chodbu do mojej izby a začnem sa hrabať v skrini. Samozrejme, že moje organizovanie znovu dopadlo zle a teraz nemám tušenia, kde sa nachádza moje pyžamo. Nakoniec ho vylovím z hornej poličky, ktorá po mojom šmátraní zostala rozhádzaná. Vyjdem z izby a počujem, ako tečie v kúpeľni voda. Sherry ma už predbehla.

Našťastie sa tu nachádzajú dve kúpeľne, keďže by som sa zrejme dlho načakala, kým sa všetci umyjú. Oproti mojej izbe sa nachádzala jedna z nich. Zatvorím za sebou dvere a zamknem sa. Zaprášené oblečenie zo seba dám spokojne dole a vlasy si zapnem do drdola. Vstúpim do sprchy a pustím na seba horúcu vodu. Milujem sprchovať  sa so žeravou vodou, neskutočne ma to uvoľní.

Počas sťahovania a toľkej práce som ani nemala čas rozmýšľať nad tým, ako to tu bude. Mama sa rozhodla presťahovať v priebehu jedného dňa a druhý už kupovala byt a predávala dom. Je to veľmi akčná žena.

Zrejme by som sa mala báť ako to bude v škole, no prekvapivo nemám vôbec strach. Som pevne rozhodnutá riešiť iba svoje vlastné veci a nevytvárať si žiadne známosti a hlavne nestvárať žiadne hlúposti. Tak sa mi bude žiť sto krát ľahšie.

Našťastie, do školy nastupujem až o týždeň. Za ten čas mám možnosť si trošku vydýchnuť, pripraviť sa, no rovnako aj spoznať okolie, aby som tu nebola úplne stratená.

Po sprche si na seba ešte nanesiem malinové telové mlieko a potom zaľahnem do postele. Prekvapivo sa nekonajú žiadne nočné monológy v mojej hlave, pretože behom piatich  minúť zaspím.

Predsa len bola ta makačka na niečo dobrá.