Stratená nájdená

16. časť - Dobrá stránka Luka?

O týždeň neskôr...

Po týždni ma prepustili z nemocnice. Už ma to unavovalo. Celé dni medzi štyroma bielymi stenami, ktoré akoby ma chceli pohltiť. Kto by to bol povedal, že biela farba vo mne bude evokovať „depresiu". Celé dni som tam bola zavretá sama, bez všetkých ľudí, povinností a radostí. Mala som síce návštevy. To áno. Ale to bolo vždy len chvíľu. Tá samota ma ubíjala. Od tej chaty a návšteve v nemocnici som Thea nevidela. Písal mi síce SMS-ky, že mu chýbam, že urobil chybu, že to nie je tak, ako si myslím, že ma ľúbi a bla bla bla. Už neviem čomu mám veriť. Lepšie povedané komu.

Chcela by som mu veriť. Tak veľmi by som chcela. No on moju dôveru voči nemu porušil, a to v dosť značnej miere. Mám ho rada. Až priveľmi. No to, čo som videla, ma presvedčilo, že asi nie sme pre seba stvorení. Predsa len, on je bohatý, krásny chalan, ktorý môže mať hociktorú a ja som len obyčajná baba. Ničím zaujímavá. Ničím vyčnievajúca z radov priemerných žien.

Mohla som to popravde čakať, že ma podvedie. Teda, mala som to čakať. A po tom, čo mi povedal Luk o to viac. Až teraz som si uvedomila, že mal pravdu. Že ma chcel varovať, aby som sa na neho nenamotala a nezaľúbila sa. No teraz už je na všetko neskoro.

Bolí to. Ani si neviete predstaviť ako. Ozaj mi na ňom záleží a jeho strata ma mrzí. Ale nemôžem s ním byť. Asi sa to malo stať. Asi to tak malo byť. Nepatrili sme k sebe a ani nikdy nebudeme.

Preplakala som veľa nocí v nemocnici, vyfúkala som asi 10 balíčkov vreckoviek a oči mám červené a opuchnuté. Celý svet je pre mňa čierno-biely. Žiadne farby, žiadna radosť, žiadna nádej. Moje baby sa mi vždy snažili zdvihnúť náladu. Rozprávali mi trapasy a príhody zo školy a povzbudzovali ma, že na neho mám zabudnúť, že na mňa čaká lepší a podobné „povzbudivé" blbosti. Som rada, že sa snažili mi pomôcť, no tieto reči asi nepomáhajú nikomu.

Keď som konečne prišla z nemocnice domov, okamžite som sa hodila na svoju milovanú posteľ. Moju vernú priateľku, ktorá mi vždy pomôže. Tak veľmi mi chýbala. Na tej nemocničnej som to už nevedela vydržať. Vkuse som sa budila, prevaľovala, ponocovala. Možno to bolo aj tým, že som myslela na Thea. Stále sa mi vybavoval obraz jeho a Moniky ako sa bozkávajú. Pri tej predstave ma vždy strasie.

Len tak som ležala na posteli a premýšľala. Až po chvíli som si uvedomila, že mi po lícach stekajú slzy, ktoré neviem zastaviť.

Na ďalší deň

Zobudila som sa presne 6:30 na zvuk toho otravného a nenávideného budíka. Po týždni v nemocnici, kde som mohla spať, spať, spať a ešte raz spať, bolo ozaj ťažké sa vyšuchtať z postele takto skoro. S ťažkosťami som sa vytrepala z mojej milovanej postieľky a namierila som si to rovno do kúpelne. Keď som sa uvidela v zrkadle zľakla som sa. Možno si hovoríte, že to mám predsa každé ráno. A máte pravdu. No teraz. Teraz to bol extrém. Pod očami obrovitánske kruhy pod očami, oči celé červené od nedostatku spánku a nekonečného plaču. Jednoducho som bola krásna. Nad svojim výzorom som len povzdychla a radšej prešla späť do izby, kde som si vybrala niečo na seba.

Keďže už konečne prišla jar a vonku je ozaj teplo, nemusela som sa nejako extra huľdať. Obliekla som si prvé, čo mi prišlo pod ruku. Rifle, tričko s nápisom forever alone a mikinu. Hej, to tričko ma ozaj momentálne veľmi vystihuje. Tak som ho teda nechala tak. S make-upom som nemala chuť sa baviť. Akurát som sa snažila trocha zakryť tie kruhy pod očami, čo sa mi tak či tak nepodarilo. Vykašľala som sa na to a vybrala sa do kuchyne, kde som si len vzala vodu a desiatu a bez slova odpochodovala z domu.

V škole

Vošla som do školy, kde na mňa upieralo pohľady množstvo ľudí. Už či študenti, či učitelia. Vyzerala som strašne, to je pravda. Ale čo je ich do toho? Je to snáď ich trápenie? Nie! Nechápem. Nech sa starajú o seba.