Izba číslo 94 - Eileen Garner (3)

381 49 0
                                    



Utekala hustým lesom, bez toho, aby vedela kam. Pod nohami jej šušťalo lístie a praskali popadané vetvy. Konáre stromov, ktoré sa vysoko nad ňou prehýbali pod návalom prudkého vetra vydávali strašidelný zvuk. Uháňala ako o život, mysliac na to strašné miesto, až si nevšimla kmeň stromu, nachádzajúci sa pred ňou. Potkla sa a spadla na zem. Bolesť v kolene bola nepredstaviteľná. Okamžite sa jej spustili slzy. Vietor k nej z diaľky priniesol hlasy. Niekoľko hlasov. Všetky patrili deťom. Ozývali sa lesom vo vlnách ozvien. Kričali meno. Jeho meno. Vedela, že ak sa nepohne z miesta, čoskoro ju dostanú. Vstala a so slzami urobila pár krokov. Hlasy prenasledovateľov silneli. S bolesťou v kolene sa jej predsa len podarilo rozbehnúť. A hlasy sa znovu vzdialili.

Krátko na to slnko zašlo. Cez koruny – dovtedy zlato-červených – stromov k nej prenikol svit mesiaca. Plazil sa údolím lesa ako had, ktorý možno niekde striehol pod lístím. V diaľke sa ozvalo vytie vlka. Napriek tomu, že ju triaslo od zimy, pocítila na čele pot. Priamo nad ňou zahúkala sova. Obzrela sa do strán – nič nevidela. Bola úplne stratená.

Keď znovu začula vytie vlka, bola už omnoho ďalej. Nevedela kam ide, napriek tomu však mala pocit, že je o niečo pokojnejšia. V tme noci sa pred ňou objavila jaskyňa. Podišla bližšie. Niečo začula. Zvuk. Ešte bližšie. Možno zvierací.

Niekde to už počula, ale kde?

Onedlho na to sa začali ozývať ďalšie zvuky. Vychádzali z jaskyne, v podobe jazyka, ktorý nikdy nepočula. Chvíľu prestupovala na mieste, až keď vlk opäť zavyl sa rozhodla predsa len vojsť do vnútra.

Čím bola bližšie, tým viac si uvedomovala, aké zviera počuje. Nedokázala však pochopiť, čo robí zviera v jaskyni. Dostalo sa do pasce? Vošla hlbšie. V diaľke pred ňou sa po stenách odrážalo svetlo ohňa. A tiene ľudí, ktorí sú pri ňom. Zviera znovu vydalo zvuk, tentoraz však bol plný utrpenia. Eileen sa potichu priblížila. Využila obrovský kameň ako skrýšu, sadla si zaň a pozorovala trinásť ľudí rozostavaných okolo horiaceho ohňa, nad ktorým bola dolu hlavou zavesená – na smrť vystrašená – koza.

,,Čas temnoty sa priblížil, sestry, náš pán Samael už čoskoro vystúpi na zem, aby vykonal spravodlivosť," prehovorila jedna z nich a vystúpila bližšie k ohňu a zvieraťu, ktoré sa nad ním pomaly spaľovalo zaživa.

,,Áno!" zakričala druhá.

,,Konečne!" a potom ďalšia.

,,Náš boh! Náš pán!" akoby sa z ničoho nič začali ozývať všetky naraz.

,,Pomodlime sa sestry," opäť prehovorila prvá a vytiahla čosi z vrecka.

Hlas, ktorým rozprávala sa Eileen zarýval hlboko pod kožu.

Ženy v kruhu sa začali modliť. Jazykom, ktorý Eileen nepoznala. Žena v strede čosi pošepkala zvieraťu do uší a rýchlym pohybom ruky a niečím, čo si až teraz Eileen všimla, mu podrezala hrdlo. Koza sa začala zvíjať v mukách, zvuk bolesti a utrpenia sa však strácal v krvi, ktorý jej vytekal kdesi z krku.

,,Modlime sa sestry, modlime sa za hriechy, ktorých sme sa dopustili, a ktorých sa ešte len dopustíme. Boh nám nakoniec odpustí," rozprávala s rozpaženými rukami, zatiaľ čo jej na tvár prskala kozia krv.

Rukami chytila koziu hlavu a pritiahla ju k svojej tvári. Otvorila ústa a vyplazila jazyk. Koza sa však stále triasla. Strašnú ženu to rozhnevalo. Opäť zodvihla nôž, čepeľ sa zafarbila ohňom a ďalšou krvou. Potom znovu otvorila ústa. Krv z miesta, kde sa kedysi nachádzalo oko zvieraťa, vytekala prúdom.

IZBYWhere stories live. Discover now