Správkyňa osudu [Výnimoční #1]

★ 1. kapitola- Čudnejšia než obyčajne ★

Trikrát je kúzlo, tak nejako sa to tuším vraví. A tiež by sa tak dalo aj vysvetliť, prečo sa neustále vraciam k tomuto príbehu, zverejňujem ho a zase vymazávam, pretože sa vždy nájde niečo s čím nie som spokojná. Ale aby som sa pravdu povedala, na tomto porekadle naozaj niečo bude, pretože... Neuveríte, ale zatiaľ som s SO naozaj spokojná, postavy sa správajú tak, ako som si predstavovala a baví ma to ako nikdy predtým. Samozrejme, to neznamená, že sa to bude páčiť aj vám, ale dúfam, že sa na to aspoň pozriete a zanecháte názor, veľa by to pre mňa znamenalo :) 

Tí, čo čítali pôvodnú verziu, mám pre vás pár zmien, a to hlavne v spôsobe, akým bude príbeh písaný- už žiadna tretia osoba a skoky medzi pohľadmi, to u mňa proste nefungovalo. Rozprávačom, priamym, sa teda stáva iba naša Správkyňa Annelie a ja pevne verím, že si ju obľúbite ako sa to po novom stalo u mňa :) 

Tááákže, pripravený na môj posledný (pravdepodobne) pokus o zmysluplnú fantasy? 

„Nel, prosím ťa, dávaj pozor," drgol do mňa Seth lakťom. „Ak ešte raz kvôli tebe skončím po škole, mama mi zarazí vreckové."

„Hanbi sa, Seth, máš takmer osemnásť a stále si závislý od mamy?!" rypla som si a ďalej náhlivo ťukala do telefónu. Mali sme práve hodinu dejepisu s tou najobávanejšou a najpekelnejšou profesorkou na celej škole, Anastasiou Walkerovou, ktorá mala v obľube nechávať ma po škole. Nehorázne som pokúšala šťastie, keď som nepočkala tých posledných päť minút do zvonenia a začala písať odpoveď na Gracinu esemesku hneď.

„Čo-"

„Tomas, Smithová!"

Obaja so Sethom sme takmer vyskočili z kože- a s nami celá zaspatá trieda-, keď na nás Walkerová skríkla a hlas jej pritom odporne vyskočil o oktávu vyššie. Bol zázrak, že som z toho jej škreku, ktorým rozprávala v jednom kuse, ešte neohluchla. Znela ako siréna.

„A je to tu zase," zašomral Seth.

„Annelie, veľmi dúfam, že to, čo vidím pod lavicou, nie je tvoj mobil."

„Ak dokážete vidieť cez polovicu mojich spolužiakov až pod moju lavicu, naozaj sa to musíte pýtať?" odvetila som jej na to otázkou.

„Koleduješ si zostať po škole, Annelie," vyhrážala sa.

No vtedy ako na zavolanie, a moju záchranu, triedou otriaslo zvonenie na koniec tejto útrpnej dvojhodinovky. Bez ďalšieho slova som sa postavila, konečne odoslala správu a akoby sa nechumelilo, elegantne vykráčala z triedy. Na chodbe, ktorá sa hemžila študentmi rôznych výšok, veku aj ročníkov, sme sa so Sethom rozdelili- on zamieril smerom k jedálni na obed a ja k zadnému východu, aby som si dopriala aspoň pár minút na čerstvom vzduchu, kde sa môžem namotivovať, ako prežiť ďalší deň v tejto prekliatej inštitúcii. Škola nikdy nebola mojím najobľúbenejším miestom na svete, no odkedy sa začal môj maturitný ročník, mala som pocit, že sa zbláznim hneď tieto prvé septembrové týždne.

Jediným pozitívom prvého jesenného mesiaca boli moje narodeniny, ktorá sa konali pred dvoma dňami a zase ma posunuli o krok bližšie k plnoletosti. Grace, moja najlepšia dievčenská kamarátka, nás odtiahla do nášho obľúbeného klubu, The Parlor, kde mi pripravila takú párty, o akej som ani len nesnívala. Oslavovala som síce sedemnásť, no moji rodičia nikdy neboli ten typ, čo by mi chystali špičkové oslavy, v podstate pre nikoho, keďže okrem nás troch nikto iný z rodiny nežije.

„Hej, Smee!" vytrhol ma z myšlienok známy hlas. Brandon stál za rohom budovy, obklopený svojimi spoluhráčmi z basketbalového tímu, ktorí sem chodili fajčiť každú obedovú prestávku, a díval sa na mňa s úškrnom od ucha k uchu. Útrpne som si vzdychla, nebol to zlý chalan, ale v prítomnosti svojich kamošov sa menil na arogantného, neznesiteľného frajera, ako boli aj oni všetci.