Správkyňa osudu [Výnimoční #1]

★ 12. kapitola - Otázka viery ★

Tak sa zdá, že na moje sľuby sa nedá absolútne spoľahnúť, pretože ich nikdy nedodržím -_- Kapitola za týždeň  je vážne nedosiahnuteľný luxus, za čo sa ospravedlňujem, ale naozaj to nestíham, takže vám nedokážem povedať ako často a kedy budú kapitoly vychádzať :3 Ale keďže dnes nám začal posledný mesiac tohto roka a do vytúžených prázdnin a Vianoc nám zostáva už len pár týždňov, povedala som si, že už musím niečo robiť. Kapitola je light, taká oddychovka, ale snáď sa vám bude páčiť aj tak :) 

 Motala som sa po vyľudnených uliciach Fadasu, bezcieľne, bezducho, nevnímala som stavby, ktoré som míňala, ignorovala som hlasné klopkanie mojich podpätkov, ktoré by mohlo zobudiť aj mŕtveho, nevadil mi studený jesenný vietor, ktorý mi ničil starostlivo upravené vlasy... Myslela som len na to, ako mizerne sa cítim, ako mi srdce zrazu oťaželo, ako keby ho niekto vymenil za kamenné.

Zastavila som sa až pred dverami malého kostola, ktorý mal najlepšie roky dávno za sebou. Nízka veža s krížom vyzerala, že sa každú chvíľu zrúti na zem. Nikdy som sa nepokladala za nábožensky založeného človeka, rodičia ma k viere nijako neviedli, no predsa som vošla dnu a v kútiku duše možno dúfala, že tam nájdem pokoj, že tam nájdem mier, tak ako sa tvrdí.

Neprekvapilo ma, že je úplne prázdny, začínala som mať pocit, že Fadas nie je nič iné len bar plný upírov s výstrednou vešticou a zvyšok je len pretvárka na zmätenie návštevníkov. No na malom oltári stáli sviečky, ich plamene plápolali v tme a mne to čudným spôsobom prišlo upokojujúce. Sadla som si do jednej z lavíc vpredu, pozorovala tancujúce ohníčky a maľby výjavov z Biblie na stenách. Boli ošúchané, staré a zanedbané, no v žiadnom ohľade nevyzerali zle. Niektoré boli groteskné, s krvácajúcim Ježišom na kríži, obrazy jeho mučenia... Nápisy boli v latinčine, také zájdené, že sa takmer strácali, no aj tak som jeden rozlúštila: Obetoval sa pre tých, čo ho zavrhli, aby premyl ich hriechy a zachránil ich pred večným zatrateným.

Bez toho, aby som vedela ako, po líci sa mi skotúľala slza. Čakala som, kedy to príde, kedy sa konečne zložím a dám priechod slzám, ktoré som v sebe statočne dusila od chvíle, kedy moji rodičia zmizli. Teda, moji ochrancovia, pre ktorých som bola len úloha, ktorú potrebovali splniť a nestála som im ani za tak málo, aby mi povedali pravdu. Bolelo ma to, celý život som mala len ich, a aj keď to nebolo veľa, len my traja, stále som cítila, že nie som sama. Teraz, keď viem pravdu, prišla som si osamelejšia ako kedykoľvek predtým, sama ako Ježiš na tom kríži.

Prehŕňala som sa spomienkami, hľadala som prázdne miesta, ktoré tam stále kdesi boli a snažila sa rozpamätať, o čom boli, o kom... Možno to bolo hlúpe, ale chcela som vedieť viac o svojich skutočných rodičoch, chcela som vidieť, či tam vždy bola len temnota, smrť a žiaľ, alebo existovalo aj niečo pekné, niečo hrejivé, na čo sa oplatí spomínať ako na Meissu.

Zatvorila som oči, cítila chladný dotyk vlhkých mihalníc na koži a sústredila sa na čierne body v mojej pamäti. Pomaličky, ako keby som ju musela dolovať až odkiaľsi z hĺbky ako drahokam, ku mne pomaly prišla spomienka, sprvu nejasná a zahmlená, no čím bližšie bola, tým jasnejšia sa stávala.

„Mali by sme odísť," vravel Hector, „niekam ďaleko, preč od celej Mervely a možno nám konečne dá pokoj."

„A kam sa pred ním chceš ukryť, Hector?" spýta sa Nisa. „Nikdy sa nezastaví, nikdy nás neprestane prenasledovať a ty veľmi dobre vieš prečo." Hector prejde cez miestnosť až ku kreslu a kvokne si pred svojou manželkou.

„Pretože ťa milujem," povie ticho. „Nenávidí ma, pretože som mu ťa ukradol, chce ma potrestať."

„Nás oboch, Hector," vezme mu tvár do dlaní. „Pamätáš sa, dal mi na výber - odísť s ním a žiť alebo zostať a čakať na smrť."