Celú noc sa prehadzujem na posteli, premýšľam, ako to dať do poriadku s Maťom. Ako je možné, že som to po celú dobu nevidela? Asi mi mozog zatemnil hormónový opar. Alebo som bola ožiarená odleskom z Jakubových bielych zubov, krava blbá, nadávam si.
Ráno mám povinnosti, sprevádzam volejbalistov po meste, takže si ani nemôžem pohovoriť s Maťom v triede. Popoludní sa ho snažím vyhľadať na izbe, ale Janči vraví, že kamsi išiel a nevie, kedy sa vráti. Vyhýba sa mi. Ani sa mu nečudujem. Na ďalší deň odbieham každú voľnú chvíľu z telocvične a nakúkam cez prestávky do triedy, ale nie je tam. Ani na raňajky a obed do jedálne nechodí. Na smsky nereaguje. Ako keby sa vyparil z povrchu zemského.
V piatok sa normálne teším, že už turnaj skončil a môžem sa vrátiť na vyučovanie. V jedálni do seba rýchlo hádžem rožok a nátierku a modlím sa, aby bol Maťo v triede. Odrazu sa ozve príšerné pískanie, keď začne väzbiť mikrofón. Všetci si zapchávame uši a pozeráme k malému pódiu v jedálni, ktoré je určené na vianočné vystúpenia.
Skoro ma prekotí na stoličke, keď na ňom zbadám Jakuba. Zamračím sa. Karin sa uškrnie a poklopká si po čele.
„Jeden, dva, tri," ráta Jakub, hlas sa mu trasie. Decká sa začínajú pochechtávať.
„Ak si ide sypať popol na hlavu, je to úbohé," hovorí Karin a ja s ňou súhlasím.
Z rádia za sebou pustí pesničku. Spoznávam ju po prvých tónoch. Už viem, čo bude nasledovať a cítim, ako sa mi červeň plazí po tvári, rozširuje sa na krk a hrudník. Najradšej by som zaliezla pod stôl.
Kým som si myslela, že sme kamaráti a možno aj viac, vtedy na pikniku v izbe, povedala som mu, že môj obľúbený film je Desať dôvodov, prečo ťa nenávidím. Zrejme si ho pozrel. Teraz tam stojí ako Heath Ledger, s mikrofónom v ruke a dosť mizerne začína spievať.
„Si príliš dobrá na to, aby to bola pravda, nemôžem z teba spustiť oči...dlho trvalo, kým láska dorazila..."
Nikdy v živote, a tým myslím ešte fakt nikdy, ani keď bola moja smsková konverzácia s Beaou vyvesená na nástenke ako špinavá bielizeň, som sa necítila takto trápne. Všetky hlavy sa otáčajú ku mne, keď ten pako lezie dolu z pódia a kráča ku mne. Kľakne si predo mňa a podáva mi ruku. Najradšej by som ho kopla do rozkroku. Nie je to milé gesto, je to zase len vypočítavosť z jeho strany. Myslí si, že pokiaľ urobí niečo veľké a romantické pred celou školou, že mu skočím do náručia? To sotva. On nie je ten, ktorý mi zohrieval nohy, keď mi bolo najhoršie. Nepostavil sa za mňa, keď sa mi všetci posmievali. Klamal mi. Mračím sa na neho a prevraciam očami.
Odrazu mám pocit, že sa niečo zmenilo. Ako blázon sa obzerám, šiesty zmysel mi hovorí, že čosi je iné. Vtom ho zbadám. Vo dverách jedálne stojí Maťo so založenými rukami a sleduje divadlo. Prečo sa musel objaviť práve teraz? Obočie má posmešne nadvihnuté. Keď si všimne, že som ho zaregistrovala, ironicky sa mi ukloní, zloží neviditeľný klobúčik a dá sa na odchod. Zabudnem na celého Jakuba, dopekla aj s ním. Akurát čo si Maťo musí zase myslieť, že spolu chodíme, keď mi tu teraz verejne vyznáva lásku. Vystrelím od stola.
„Eliška!" kričí za mnou Jakub do mikrofónu.
Ani sa neobrátim, len mu zakývam zdvihnutým prostredníkom.
Za mnou sa ozve pískanie a potlesk. Vôbec to však nevnímam, pretože hľadám Maťa. Kam zmizol? Nie je na chodbe, ani na schodoch. Má dlhé nohy, ak mi chcel ujsť, nerobilo mu to problém. Čo si zase o mne musí myslieť? Ako mu mám vysvetliť, že mi na ňom záleží, keď ho nemôžem nikde zastihnúť? A čo je horšia možnosť – aj keby som mu to vysvetlila, kde mám záruku, že on ma bude chcieť? Najmä potom, keď vie, že som sa nechala namotať od takého somára, ako je Jakub.
Držím si palce aspoň v tom, aby sa dnes ukázal v triede, ale mám totálnu smolu. Celý deň po ňom niet ani chýru, ani slychu.
„Čo ak už išiel domov? Možno ma už nemôže ani vystáť a radšej si zlizne neospravedlnené hodiny, než by mal so mnou sedieť v lavici?" trieskam si poobede hlavu o stenu v Karininej izbe.
„To preháňaš, určite by nezdrhol zo školy. A ak áno, znamenalo by to iba, že mu nie si ľahostajná." Snaží sa ma utešiť, ale nefunguje to. Cítim sa hrozne.
„Čo keby si mu napísala list? Janči mu ho dá, alebo ho vsuň pod dvere," navrhuje mi.
„To je hlúpe."
„Na teba to zabralo."
V niečom má pravdu, hoci neverím, že nejaký list Maťa obmäkčí. Podľa mňa už nado mnou zlomil palicu. Aj tak si však sadnem k stolu a zosmolím to najlepšie, ako viem.
Maťo,
ak sa so mnou už nikdy v živote nechceš rozprávať, celkom to chápem. Keby som so sebou nemusela žiť, tiež by sa mi uľavilo, pretože som hrozná. Ublížila som Karin, odohnala som od seba aj jediného človeka, ktorý pri mne stál v každej situácii- teba. Nikdy nezabudnem na to, ako si ma vozil vo fúriku. Ani na to, ako si mi vystrelil ružu. Ver mi, že by som dala všetky hlúpe spomienky na toho idiota za to, aby som mohla vrátiť ktorýkoľvek z týchto okamihov ešte raz. Mala som to najvzácnejšie na svete a vôbec som to nevidela a nevážila si to. Prosím, príjmi aspoň moje ospravedlnenie. Nechcela som ti klamať. Mala som ti rovno povedať, že sa jedná o Jakuba a nie si vymýšľať hlúposti. Teraz už viem, že ty by si to pochopil, pretože ty si ma mal ako jediný naozaj rád napriek všetkému.
Aj ja ťa mám rada, Maťo. Brala som ťa ako samozrejmosť a to bola veľká chyba. Uvedomila som si to príliš neskoro a už som ti to ani nestihla povedať. Netuším, či je to láska, pretože už mám v hlave všetko pomotané. Myslela som si, že ľúbim Jakuba, ale asi som bola len pobláznená. Nevyznám sa sama v sebe. Čo sa ti však snažím vysvetliť je, že to, čo cítim k tebe je stálejšie a trvalejšie, lebo to stojí na dobrých a priateľských základoch. Vážim si ťa ako človeka, vážim si tvoj názor a chýbaš mi.
Eliška
Rýchlo to lepím do obálky a letím do Maťovej izby, kým si to rozmyslím. Janči tu nie je, strkám to aspoň pod dvere a vraciam sa na ďalší festival sebaľútosti ku Karin.
