Svet patrí bláznom

Osudové stretnutie 2/2

Zo šoku ma vytrhli až jeho slová: ,, Ahoj Tina. Vyzeráš úžasne. Pán Majer, rád vás opäť vidím." Elegantne podal ocovi ruku. Sálou sa odrazu niesli prvé tóny mne známej pesničky. Dark paradise od Lany Del Rey. Erik sa otočil mojím smerom, usmial sa a medovým hlasom sa opýtal: ,, Smiem prosiť?" Zúfalo som pohľadom vyhľadal otcovu tvár. Ten len zľahka prikývol. Zrazu som nemohla dýchať. Nemám na výber. Musím jeho ponuku priať.

Erik ma za ruku odviedol na parket. Viedlo on, čo bolo pre ma šťastie. Vôbec totiž neviem tancovať. Jemu to naopak išlo výborne. To  sa musí nechať. ,, Tak čo Tinka? Bavíš sa? Nepochválila si sa, že otecko má úspešnú firmu. " uškrnul sa. Neodpoviem mu. Budem ho ignorovať tak ako to on robil od začiatku školy. No to očividne nepochopil a veselo pokračoval vo svojom monológu: ,, Ja viem, že predtým som sa nesprával veľmi prívetivo ale... Veci sa od vtedy zmenili. No tak Tina! Predsa nechceš aby som sa rozprával sám so sebou ako nejaký psychoš. " Odrazu sa mu na tvári rozlial nevinný výraz a uprel na mňa svoje prenikavo modré oči. Už, už som otvárala ústa, že mu odseknem niečo hnusné ale pesnička sa skončila.

Celý večer mi ubehol rýchlo. Erik sa okolo mňa neprestajne motal a snažil sa ma zabávať svojimi historkami z detstva. Myslím, že spomenul aj nejakého staršieho brata. Chudák chlapec., keď musí celý život žiť pod jednou strechou s Erikom. Ja som s ním strávila necelý večer a už ma z neho začala bolieť hlava.

,, Mami mne je nejako blbo a bolí ma hlava. Radšej idem na vzduch. " vyrušila som mamu pri rozhovore s pani Kolárovou. ,, Tak bež Tinka. A môžeš nás počkať rovno pri aute. Už pôjdeme domov. Vážne nevyzeráš dobre. Zvládneš to sama? "

,, Ale áno. Neboj sa mami. Tak idem. Dovidenia pani Kolárová. "

,, Ahoj Tina. Dúfam, že to nie je nič vážne. " usmiala sa na mňa.

Keď som odchádzala ešte som začula ako mi Erik povedal ahoj, tak som mu zamrmlala naspäť niečo ako čau. Práve som otvárala dvere na sále, keď tu zrazu do mňa vpálil nejaký idiot. ,, Au! Dávaj trocha pozor! Čo som neviditeľná? " začala som hromžiť. Predo mnou stál nádherný chalan v čiernom obleku. Na hlave mu ako svätožiara svietili blond vlasy stojace na každú stranu. Na anjelskej tvári sa vynímali číre modré oči, ktoré sa do mňa zabodávali ako ľad. Z omámenia som sa prebrala keď sa pohli jeho perfektne krojené pery: ,, Prepáč ja.... ja som ťa nevidel. Teda nie, že by si bola neviditeľná. " Vyčaril sladký úsmev. To nie je možné! Ani nie pred minútou ma skoro zramoval a teraz sa na mňa vyškiera. ,, Dobre, dobre. To je v pohode. Už musím ísť. "  Galantne sa mi odstúpil z cesty aby som mohla prejsť cez dvere. Viac som si ho nevšímala a odhodlane som vykročila von z preplnenej miestnosti.

Na rodičov som čakal takmer hodinu v zime. Ale stále lepšie ako byť dnu s Erikom. Keď vyšli z hotela, už na prvý pohľad bolo jasné, že domov sa im vôbec ale vôbec nechce. Keď sa nám konečne podarilo nastúpiť a vyraziť na cestu domov, vplyvom monotónneho zvuku motora som zaspala. Prebrala som sa až doma.