Spolu to zvládneme

1.7K 116 59
                                    

môj prvý väčší pokus o slash, res. preslash z HP sveta. Dúfam, že sa bude páčiť ;-)

...................................................... 

„Harry! To nemyslíš vážne?!" neveriacky hľadela Hermiona na svojho priateľa a v tvári sa jej jasne zračili obavy zmiešané so šokom. Práve teraz pochybovala o duševnom zdraví svojho kamaráta viac ako obvykle. Keď jej Harry povedal, čo má v pláne, v prvom momente jej napadlo, že je to zlý vtip. No Harry nevyzeral na to, že by si z nej chcel vystreliť.  Ten blázon to zrejme myslí vážne.. 

„Ale to... To je samovražda, Harry. Ak ťa chytia..." ani to len nedokázala dokončiť.

„Ja viem," hlesol Harry. „Ale nemám inú možnosť..." Ani jemu sa do toho nechcelo, ale musel. Predstava, že pôjde dobrovoľne do Voldemortových pazúrov ho desila, no ak chcel dosiahnuť svoj cieľ a zistiť pravdu o svojich citoch, musel to skúsiť a zariskovať.

„Ale... To je... to je šialenstvo, Harry!" vykríkla. Hlas sa jej zadrhával a v orieškovohnedých očiach sa jej leskli slzy. Harrymu trhalo srdce. Vidieť Hermionu plakať bola preňho nová, bolestná skúsenosť. Hermiona nikdy neplakala. To, že teraz roní slzy kvôli nemu a má oňho príšerný strach, znamenalo len jediné. Fakt je v totálnej prdeli. Ale nemohol inak... Jednoducho musel...

„Harry, ale prečo ty? To ho naozaj nemá kto iný vyslobodiť?

„Neviem," mykol Harry plecami. „Cítim, že sa o to musím pokúsiť ja. Zrejme mi na ňom záleží viac ako som si myslel," šepol, čím prvýkrát nahlas priznal niečo, čo sa za posledných pár mesiacov snažil vytrvalo ignorovať.

Sám nevedel, prečo mu na tom človeku tak veľmi záleží. Veď sa nenávidia, pre Merlina! Vládol v ňom totálny zmätok. Na jednej strane ho nenávidel, no na tej druhej ho k nemu niečo tiahlo. Sám nevedel čo. Keď sa dozvedel, že ho Voldemort drží v zajatí kvôli zrade, na jeho vlastné zdesenie sa ho to dotklo viac ako by sa patrilo. A potom ten sen o veľkom starom dome s množstvom tmavých chodieb a jeho trhané vzlyky a volanie Harryho mena. Bol zmätený. Vedel, že nenájde pokoj, kým za ním nepôjde a nepokúsi sa ho vyslobodiť.

Cítil, že je to správne rozhodnutie, že práve on je ten, čo to má urobiť, no zároveň sa sám seba pýtal či je normálne, aby sa naňho všetci ostatní, na čele s Dumbledorom, vykašľali a nechali ho tam pokojne i umrieť.

Doliehala naňho vážnosť celej situácie a príšerne sa bál. Šanca, že to celé prežije, že ho pri tom nikto nechytí bola mizivá. Áno, šanca tu bola, ale pri jeho šťastí?

Zhlboka sa nadýchol, zozbieral všetky sily a pevne Hermionu objal.

„Vrátim sa," zamumlal jej do vlasov. „Ronovi nič nehovor, zabilo by ho to. Iba ak," zadrhol sa mu hlas a v hrdle mal obrovskú hrču. „Iba ak by som sa nevrátil..."

Musí ísť. Teraz alebo nikdy. Teraz, kým sa ešte vládze pohnúť, urobiť to, čo si predsavzal.

„Dávaj na seba pozor," zašepkala Hermiona so slzami v očiach.

Ukrytý pod neviditeľným plášťom a prútikom v ruke sa zakrádal tmavými, takmer pustými chodbami veľkého sídla a srdce mu bilo ako splašené. Bolo to presne ako v tom sne a už nepochyboval o tom, že je na správnom mieste. Zo stien sálal chlad a zavŕtaval sa mu pod kožu ako neľútostný nepriateľ a rozožieral jeho vnútro ako kyselina . Bola mu zima a okrem toho, že bol hladný, bol neskutočne vydesený. Keby nebol tak veľmi odhodlaný už predtým, asi by vzal nohy na plecia a utekal kade ľahšie. Ďakoval Merlinovi, že ho pred odchodom z hradu napadlo užiť upokojujúci elixír, ktorý potiahol zo Snapových zásob. Veril, že ho potom za to nezabije.

Spolu to zvládneme // snarry ✔️Where stories live. Discover now