I AM WOLFIE: Život za hradbami ||2. ✔

16.Kvôli mne

"Poď." Potiahol ma za ruku. Bežali sme smerom do lesa, ďalej za hranice. "Kde sú Tigi s Felixom?" Opýtala som sa ho, nikde som ich tu totiž nevidela, za čo som bola na druhej strane aj rada. Všade bolo počuť krik a rinčanie mečov, čo mi naháňalo zimomriavky. "Čakajú nás niekde ďalej. Musíme si švihnúť." Vysvetlil mi Trevis a za ruku ma ťahal za sebou. Takže sú mimo tento chaos. Úľavne som si vydýchla. Bola som šťastná, že sú v bezpečí. Zadýchaná som utekala za Trevisom. Nevládala som. Ešte stále som nebola úplne fit a vyčerpanie zo svadby, to malo na mňa veľký vplyv.

"Trevis.." Zachrčala som a sama som nespoznávala svoj hlas. Bolo pre mňa ťažké rozprávať, v krku ma nepríjemne pálilo. Hneď ku mne otočil hlavu, no neprestal dávať pozor, kam nás vedie. "Vydrž ešte chvíľu, prosím. Keď budeme už za touto časťou s obydliami, môžeme spomaliť. No teraz to musíš vydržať. Skúsiš to?" Pozeral sa na mňa starostlivým pohľadom. Zahryzla som si do pery a prikývla som hlavou. Čo iné mi ostáva? Smutne sa usmial a otočil sa pred seba, aby sme mohli bezpečne pokračovať ďalej.

Snažila som sa dávať si pozor pod svoje nohy, no mojou nešikovnosťou som zakopla. "Amira!" Som strachom som pozerala na zem pod nohami. Nebyť Trevisových rýchlych reflexov, skončila by som na zemi. Chytil ma rukami okolo pása a usmial sa. Dal mi rýchly bozk na čelo. "Mám nápad." Rozžiarili sa mu oči a jeho úsmev sa rozšíril. Zdvihla som obočie a snažila sa ukľudniť si svoj splašený dych. "Že mi to nenapadlo skôr." Pretočil nad sebou očami a potom sa uchechtol. "Jednoducho ťa ponesiem." Žmurkol na mňa a išiel ma zdvihnúť. Jednu ruku už mal pod mojimi kolenami a druhú na mojom chrbte, keď nás niekto vyrušil.

"Ó, aké zlaté.. Neruším náhodou?" Ozval sa odporným tónom nejaký chlap. Podľa jeho vysunutých tesákov, to bol upír. Vytrieštila som oči. Toto je zlé. Mala som pocit, že mám srdce až v krku. Trevis si ma rýchlo postavil za seba a zavrčal na nepriateľa. "Rušíš a ak ti je tvoj život aspoň trochu vzácny, hneď odtiaľto vypadneš." Zavrčal ľadovým hlasom Trevis. Počula som ho keď bol nahnevaný, šťastný, smutný.. No takého to rozzúreného, som ho ešte nikdy nepočula. Aj mne samej, prebehol mráz po chrbte, no s upírom stojacím pred nami, to ani nepohlo. Rukami som sa opierala o Trevisov chrbát. Cítila som, ako mal napnuté všetky svaly, ako sa jeho telo trasie hnevom a odporom, voči druhému upírovi. "Nemyslím si, žeby mi niekto ako ty, dokázal ublížiť." Uškrnul sa na Trevisa. 'Hlavne kľud Trevis, snaží sa ťa vyprovokovať.' Povedala som mu pomocou myšlienok. 'A pekelne dobre sa mu to darí.' Odpovedal, no znelo to akoby to hovoril cez zaťaté zuby.

"To sa ešte uvidí." Uškrnul sa naňho Trevis vražedným pohľadom. 'Ostaň za mnou!' Kázal mi a hneď na to sa rozbehol oproti upírovy, ktorý sa mu vysmial do tváre. So strachom v očiach som sa pozerala na dvoch bojujúcich upírov. Trevis mal na začiatku značnú prevahu, no teraz mu ten druhý upír vracal všetko aj s úrokmi. Neviem, ako dlho sa bili, no bolo to riadne dlho. Pri päsťách, ktorými nepriateľský upír vrážal Trevisovi do tváre, mu rozbil spodnú peru. No ani Trevis nebol pozadu. Protivníkovi stihol rozbiť nos, z ktorého sa mu navyše liala krv ako z krhly. To Trevisovho protivníka rozzúrilo ešte viac.

Vyštartoval po Trevisovy takou rýchlosťou, že som ho ani nestihla vidieť. Raz ho mlátil z predu, potom zo zadu. Trevis ho len niekedy stihol naozaj trafiť. Prehrával. Vykrútil mu ruku za chrbát a bolestne sykol. Útočník bol zrejme zvrátený, keďže mal tak veľký pôžitok z Trevisovej bolesti. Potom odniekiaľ z puzdra za opaskom vytiahol malú dýku a vrazil ju Trevisovi do boku. Vykríkla som. Toto bolo to najhoršie, čo som kedy videla. Upír sa na mňa uškrnul a dýkou v Trevisovom boku, zakrútil. Trevis sa snažil udržať bolestný výkrik, ktorý sa mu dral z hrdla, preto si rozhrýzol peru až do krvi.

Keď o chvíľu na to útočník zasiahol Trevisa kolenom nad brucho, bolo počuť prasknutie rebra. Teda, dúfala som, že len jedného. S bolestným stonom Trevis spadol na zem. Trevis ležal na zemi, neschopný pohybu a s dýkou stále zapichnutou v boku. Upír, s ktorým bojoval, išiel teraz ku mne.

"Tak predsa si dnes pochutnám na krvi." Zlovestne sa zasmial. Stiahol sa mi žalúdok a srdce sa mi rozbilo ešte viac. Začala som cúvať, no upír išiel stále bližšie a bližšie. "Som rád, že to budem ja, kto ti zabije tvoju milovanú. A ešte sa na to budeš musieť pozerať a nakoniec zomrieš aj ty." Uškrnul sa a cestou ku mne kopol Trevisa do brucha, z ktorého si stihol predtým len horko ťažko vybrať dýku. Do očí sa mi nahnali ďalšie slzy. Amira! Vidieť takto zničeného Trevisa, ležiaceho na zemi v bolestiach, s ranami, ktoré ho môžu zabiť, ma veľmi ranilo a ničilo. To kvôli mne takto trpí. Kvôli mne.

Všetko čo sa za posledné dva mesiace aj niečo stalo, bola moja vina. Všetko sa to dialo kvôli mne. Ak by som tu nebola, nič zlé by sa Trevisovi nestalo. Neležal by teraz v bolestiach na zemi a nesledoval moju smrť. Žiadna blížiaca sa vojna by nehrozila. Teraz by tu určite neboli upíri, ktorí zabíjajú strážcov. Nikto by nemusel zomrieť.

Lenže ja tu som. A musím sa s tým všetkým aspoň pokúsiť zmieriť. Ak už mám zomrieť, určite sa nevzdám tak ľahko. Na to nech ten upíri idiot rovno zabudne. Amira! Pomôž mi prosím. Zahryzla som si do pery a zamračila sa naňho. Hrdo som zdvihla hlavu a vražedne mu pozrela do očí.

"Vieš, vždy ma zaujímalo, ako chutí niekto, kto žije za hranicami." Uchechtol sa. Stále išiel pomaly ku mne. "Tak to máš smolu. Toto sa nedozvieš nikdy!" Odvrkla som mu a zaťala päste. "Oh.. Naozaj? Pretože ja si myslím opak." Uškrnul sa na mňa a v sekunde bol pri mne. Silno ma chytil za ruku a potiahol k sebe. Narazila som do jeho hrudi. Jeho blízkosť mi bola nepríjemná. Ihneď som sa od neho snažila dostať preč.

"Toto ti nepomôže." Zašepkal mi do ucha, keď som ho začala biť päsťami. Frustrovane som si povzdychla. "Amira! Poznám ťa ani nie desať minút a už ťa nenávidím!" Zakričala som naňho a celou silou mu kopla do slabín. Muselo ho to bolieť, keď sa mykol do zadu. No nie až tak silno, aby ma pustil. Len ho to rozzúrilo ešte viac. "Za toto budeš umierať pomaly a hlavne bolestivo!" Zakričal a strelil mi facku, až mi zahučalo v hlave. Prekvapene som zažmurkala a zahnala slzy.

Za ruku ma dotiahol pred Trevisa a postavil sa za mňa. "A teraz sa budeš pozerať, ako ju zabijem." Šialene sa zasmial. On to v hlave v poriadku nemal. Chytil ma okolo pása tak, že mi držal aj ruky. Chrbtom som narazila do jeho ľadovej hrudi. Snažila som sa mu vykrútiť, no nedarilo sa mi to a on mal z toho zábavu. Celá jeho existencia mi liezla na nervy. Rukou mi odhrnul vlasy z krku, po ktorom následne prešiel prstami. Z toho dotyku som sa zatriasla odporom. Dych sa mi zasekol v krku. Pozrela som Trevisovi do očí. Mal ich červené, plné hnevu, nenávisti, strachu, bolesti a lásky. Dokonalo ma prekvapoval, ako je schopný cítiť toľko protichodných pocitov naraz. To sa mi na ňom vždy páčilo.

Práve teraz som bola naozaj šťastná, že som mu dala druhú šancu. Aj keď bolo zničujúce vedieť, že trvala takto krátko. Dokonca som sa hnevala na seba, že som predtým odišla a nenechala si to vysvetliť, neboli by sme tu a nenachádzali sa v tejto situácii. Alebo možno ak by som pred chvíľou utekala rýchlejšie, nič by sa nestalo. Nestretli by sme tohto blázna.

"Posledné slová?" Zavrčal mi do ucha a tesákmi po ňom prešiel. Pozrela som sa Trevisovi do očí. "Prepáč." Povedala som a zatvorila svoje oči. Umrieme spolu. Aspoň to, ma môže tešiť. Nebudem tu musieť byť bez neho. Slabo som sa usmiala a s vidinou spoločného posmrtného života, ak nejaký je, som priala to, čo sa blížilo.

<•>

XD
Tak čo myslíte?
Bude to hromadná vražda hlavných hrdinov??
:D
😈😈😈
Alebo zomrie iba jeden??
😈😂😈
Myslíte, že skončia na RÓMEA A JÚLIU???
XD
Som zvedavá na vaše názory, tak kľudne píšte :)

Blue💙