Stratená 🌹

Freya

Stratiť lásku je strašné.
Klame,kto hovorí, že smrť je horšia....

~1.~
Som taká len ja,že sa vždy zamilujem do postavy, ktorej sa v príbehu buď niečo zlé stane alebo umrie?
Alebo to tak majú ostatní?
Práve som sa zahĺbila do čítania posledných strán mojej obľúbenej knihy "Svit Luny".
Milujem tú knihu!
Opisuje príbeh siroty- dievčaťa menom Lucy, ktoré sa po smrti svojich rodičov ocitne u svojej tety na vidieku. Tam má síce pokoj od sveta, ale prenásledujú ju bolestné spomienky. A tak píše. Píše o svojom živote a smútku. Na konci knihy spácha samovraždu.

Dočítala som. Neuveriteľne depresívna kniha... No veľmi sa mi páči- zopár strán vystihuje aj môj život.
Pozriem na hodiny. 14:32. Už? Keď som začala čítať bolo len niečo po dvanástej!
No, každopádne, musím sa začať chystať a potom pomaly aj ísť.
Plamienok čaká...

14.12 (streda -dnes)
15:00 hod.

"Plamienok" je podporná skupina pre každého do 20 rokov ( ja mám 18), komu niekto blízky zomrel.
Každú stredu o tretej poobede sa tu stretávajú (nazvime ich decká), aby sa navzájom zdôverili so svojimi príbehmi.

Každý v Plamienku taký má. Stretávame sa v mestskej telocvični, kam nikto nechodí (od nášho domu je to asi 20 minút cesty pešo). Zakaždým tu príde niekto nový ( veď nikdy nevieme kedy a ako často nás navštívi nešťastie). Je nás tu dokopy asi 15 ľudí. Ja som tu len 3. krát a celkom som si to tu obľúbila.

Je fajn počúvať príbehy ostatných a pritom vedieť, že nie sme na to sami ( myslím vyrovnanie sa s tým a zmierenie sa s okolnosťami- veľmi ťažko sa to opisuje...). Vedieť, že nie ste sami, kto buď prežil niečo tragické, alebo- ako v mojom prípade - s niečím tragickým žije- a to s pocitom, že niekoho stratil a už nikdy ho neuvidí...

Prejdem okolo občerstvenia- koláčiky a džús- no nevezmem si nič a idem si rovno sadnúť na miesto...

Usadili sme sa.Mám to tu rada.Navzdory všadeprítomnému prachu je to tu útulné. Sú tu aj celkom zaujímaví a príjemní ľudia.  Pritisnem si okuliare na nos a pozrela som sa von oblokom- sneží. (Padajú veľké a tažké vločky.) Smutne sa usmejem. Toľko mi ju to tu všetko pripomína. No už ju nemôžem vrátiť späť... Nie takú moc nemám...( i keď by som dala čokoľvek, aby som ju mala). Pri týchto myšlienkach mi začne byť zrazu zima.

Juliet - zakladateľka Plamienku- zapálila pár sviečok, čím to tu ešte zútulnila. Mám ju rada. Je to taká milá osôbka. Má 25 rokov.Je (na jej vek) až priveľmi nízka.
Má úzke útle ramená, štíhlu ( a myslím že nielen podľa mňa veľmi peknú) postavu. Má dlhé hnedé vlasy večne sčesané do uzla, veľké (neobyčajne krásne) oči jemne zelenej farby, ktorá pri okrajoch dúhoviek prechádza do jemne modrej. Výrazné lícne kosti a úzke ružové pery. Je veľmi pekná.

Nemala to v živote ľahké... Jej malý brat Lucas mal leukémiu. Rozprávala nám o tom na mojom prvom stretnutí. Zistili mu ju keď mal 6 rokov. Opisovala nám,že mal časté infekcie. Raz, keď dostal jednu z nich bolelo celé telo a mal vysokú horúčku.
Po jeho prevezení do nemocnice  sa lekári obávali najhoršieho...no snažili sa ho zachrániť. Nič nepomáhalo. Po 3 mesiacoch mladučký  Lucas zomrel... Juliet odvtedy nedokáže poriadne spať.

No a potom ju napadlo založiť Plamienok ( pôvodne sa mal volat plamienok nádeje, no vraj by to bol podla nej príliž dlhý názov), aby sme ( a samozrejme ani ona) na to nemuseli byť sami.
Aby nemusela byť ani ona ani my na to sami.

Sadla si ako posledná a všetkých nás privítala. Potom sa postavila a rozpovedala svoj príbeh. Každý ju napäto počúval-ako ja na našom prvom stretnutí... Odvtedy sme dobré priateľky. Zistila som, že si obíjmam ramená.
Potom vyzvala nás, aby sme sa predstavili a povedali svoje príbehy.

Nikto z nechcel začať a tak som žmurkla na Juliet -bolo mi jej ľúto - a prihlásila som sa o slovo. Keď si ma všimla , obe sme sa na seba usmiali a ja som začala...

,,Ahojte, som Freya.
Pred deviatimi rokmi mi zomrela mama ... Takže aj ja som jedna z vás . Všetko to začalo , ked som mala 9 a bol studený januárový deň . Moji starí rodičia sa ma rozhodli vziať s mojimi dvoma malymi súrodencami k nim domov na týždeň na prázdniny . Pri lučeni s rodičmi som len máme vtisla letný bozk na lice, lebo sme sa ponáhlali na vlak.
Deň potom, ako sme odišli  mama v práci skolabovala a musela ísť do nemocnice. Tam po pár hodinách umrela...
Keď som sa to dozvedela , TO ZE MI UMRELA MAMA , tak som najprv ostala len neveriacky stáť a snažila sa ... Pochopiť to.
Mala som pocit, že padám, klesám na dno čiernej priepasti smútku a nedokážem sa vyskriabat nahor.
Pripadala som si , akoby to bolo navždy . Ta priepasť bola hlbšia ako kedykoľvek predtým.
Prestala som dýchať, svet sa mi rúcal.
Moje srdce sa rozbilo na tisíc kúskov.
Po tvári mi začali stekať vodopády sĺz , rynuli sa jedna po druhej. Plakala som, vzlykala ako ranené zviera...
Ten smútok,ktorý má zžieral najskôr len v  hrudi sa mi akoby rozlial po celom tele... Bola som celá bledá, spotená, ruky ľadové od hrôzy sa mi tiasli ako ešte nikdy a oči celé červené... Nakoniec to zasiahlo myseľ a vtedy sa vo mne niečo zlomilo... No najhoršie -NAJHORŠIE - na tom bolo to, že som sa s nou ani poriadne nerozlúčila! Ten letmý bozk nič nebol! Mne to nestačilo! Ja....ja ... Chcela som jej toho ešte toľko dať... Chcela som vrátiť čas a tuho ju objať, povedať jej,ako veľmi ju ľúbim , a....a uz nikdy ju nepustit..." -ukončila som svoje rozprávanie. Keby som mohla tak sa rozplacem , no nemôžem , ja.... Nepovedala som celú pravdu . Keď mi povedali ze mi umrela mama ... Bože to nebol plač... Ja som kričala a vrieskala, mlatila okolo seba, nechcela som tomu uveriť... A ... Odvtedy nedokážem plakať... Mám jednoducho taký blok na plač... Myslela som si : Je to moja chyba ? Mrzí ma to. Kde si ? Kam si šla? To asi nikdy nezistim. Vrát sa. Ľúbim ťa...

17:00
Doma...

Keď som prišla domov z Plamienku ,doma bolo poriadne rušno:

Otec robil večeru a Jane s Johnom (to sú moji dvaja súrodenci-obidvaja majú 10 a sú to dvojičky ) sa naháňali po dome... Ako vždy keď ma uvideli tak sa ku mne rozbehli ma objať - samozrejme -sa pri tom naháňali , kto bude pre mne skor ... A ako obvykle -prišli narovnako.

,,Frey, však som tu bol skor !?"- nedá sa John.
,,Ale len o stotinu sekundy."- neklame som na Jane (tak aby to John nevidel), ona pochopila moju hru, kyvla hlavou a len dvihla ruky v porazeneckom geste. John očividne spokojný s mojou odpoveďou povyšene ( ale aj láskavo ) pozrel na Jane a ona sa len nanho usmiala.

Och, ako ich mám oboch rada! John je ten živší, ctižiadostivejší, bojovnejší... (Aj keď sa tak nezdá , tak Jane je je pre nho všetko. Má ju najviac rád, ochraňuje ju a nikdy by jej neublížil ... )

A nikdy - NIKDY- s ním nie je nuda.

Jane je tá tichšia, milšia, citlivejšia... A múdrejšia. Na rozdiel od Johna ona je stelesneny pokoj.

No nič idem pozdraviť ocka...

Zuzka vesele vianoce :3