Stratená 🌹

3.

15:15 ŠTVRTOK
Som doma . Ešte tu nikto nie je -ocko je v práci a Jane s Johnom sú v družine. Cestou domov ich ocko vezme,takže ja mám voľno asi do piatej.

Zazvoní mi mobil. Správa. Píše mi Zoey- ,,Frey, môžem prísť ku tebe? xxx. Z."
,,Kedy len chceš ;)"

15:30
Zoey už je u mňa. Práve sa mi ohrial obed - ponúkla som aj Zoey, ale odmietla so slovami, že už obedovala doma.
Tak tu sedím za stolom u nás doma , na ulici Snow street a obedujem moje špagety.
Zoey sedí na mojej posteli a o niečom uporne premýšľa, pričom na mňa neprítomne pozerá .

Mám ju veľmi rada. Je to moja jediná práva kamarátka.
Zoey je velmi pekná . Viete, je to ta dokonala blondínka, pre ktorú by sa chalani aj pobili s nebeskými krivkami a anjelskou tváričkou. Je stredne vysoká a chudá. Ma výrazne lícne kosti a pekne modré oči , ktoré som bez vyraznych liniek ešte asi ani nikdy nevidela. Má nos jemne dohora a pekne krojené plne pery, ktoré majú zamatovo ružovú farbu.
A veľmi VEĽMI dlhé mihalnice. (Ktorými keď zaklipká pred chalanmi tak im je fakt že horúco)
:D
Je zázrak že si vybrala za BFF práve mna. No , kedysi sme sa k sebe dokonale hodili -obidve sebavedomé , niekedy drzé, šialené tinedžerky. Po tom som sa zmenila ale ona neprestajne dúfa ze sa po čase zas zmenim naspäť.

,,O čom premýšľaš?"- nadhodím po chvíli s plnými ústami .

Ani sa nepohne a so zamyslenou tvárou začne hovoriť:
,,Frey, ani si neuvedomujes , ako nádherne si recitovala! Všetci ta s úžasom sledovali ale najlepši bol tvoj výraz,postoj a hlas. Nehovoriac o básni , ktorú si si vybrala- to si musela cvičiť dlho, že ? "
Pri slove ,že' sa na mňa konečne usmeje. V jej očiach vidím nádej
,,Nič v zlom ale tie kruhy pod očami ti to trocha kazili" -zaškerí sa - ,,ale nič čo by nevyriešil dobrý korektor!"
,,Ty sa skrátka nezaprieš !" Zvolám a obidve sa začneme rehlit ako trapky.

,,Inak ja som na tu báseň úplne zabudla takže to bolo ....Len šťastie "

,,No waw"- povie mi. Väčšinou som to ja , kto to hovorí ale dnes je akýsi divný deň.
Vymenili sme si roly. No, nie tak úplne.
,,Skús tu moju !" - navrhne mi a už mi aj podáva svoju báseň. Rýchlo ju prebehnem očami ...skoro mi zabehne. Je to optimistická báseň o šťastí zo života. Mám chuť ju hodiť von oknom.
Pozriem na Zoey. S úsmevom a očakávanim na mňa hľadí .
Je to moja BFF. Jediná práva priateľka . Ona jediná ma chápe ....
No dobre! Tak kôli nej!

Začnem. Ide mi to zle. Snažím sa tváriť šťastne, no nedá sa . Ja na to, aby som vypadala šťastne predsa musím byť aspoň trochu šťastna, nie??
Vtom to pochopím. Som smutná a preto mi tak išlo to recitovanie smutnej básničky.
Nemôžem byť nikým , kym nie som.
Tak to vzdám.

Kiežby ma niekto naučil recitovať vesle básne ...

Zoey vidím v očiach trochu sklamania, súcit ( za ktorý som nesmierne vďačná ) a ešte akúsi úľavu .... Och....

,,P...prečo ti to už tak nejde?" - povie zmätene. To si vysvetlujem tym ze nepochopila.

,,Vieš Zoey, keď si šťastná plačeš?
Plačeš od smútku?"
,,Jasne ze nie."
,,Alebo ked si veselá si smutná ?"
,,Nie, prečo sa ma to pytas ?''
,,Keď som jedno , nemôžem byť druhé ... Nemôžeme nasilu byť šťastní či smutní ...Nemôžeme byť  niekým kym nie sme.I keby sme chceli neviem ako moc, nemôžeme. Sme sami sebou. My sme my. Chapeš?
Keď sme optimisti, sme optimisti. Nie pesimisti.
Sme akí sme. Či chceme či nie ."

,,Och, už chápem ! Tak to preto!"
- súcitne kýva hlavou.
,,Som rada že chápeš."
,,Poď sem." -zrazu zvážnie.
,,Čo? Prečo?"
,,Poď ku mne."
,,Idem..." - čo asi chce ?
Obime ma. ,,Potrebuješ to....Či chceš , či nie , chýba ti to." - A má pravdu.
Och a ako moc to potrebujem. Ako moc mi to chýba ! Keby len vedela....
Kedysi mi to nechybalo ... Mala som toho dostatok...
Och mami....odišla si priskoro...

Dúfam že sa páči :3 ak áno nezabudnite vote ;) alebo komentár :))) všetko poteší :))