„Naozaj potrebuješ všetky tie šaty miláčik?"
„Áno mami. Ak by som tu niečo nechala, začala by som panikáriť a to nechcem," odvetila som tlačiac do kufra už asi desiaty kus džínsov. Ale nemala som na výber. Musela som brať všetko o čom si bola istá, že budem potrebovať. Peniaze som sa nechystala míňať, takže nákupy tak skoro do úvahy nepripadali.
„Budeš mať vôbec na internáte toľko miesta?"
„Však budú všetky skrine v izbe moje." Bola som ale tiež na vážkach a to vôbec nie málo. „A ak by som mala problémy, nechám si nejaké veci v kufri a bude. Nejako to vyriešim." Nebolo tých šiat až tak veľa, keď som to objektívne zhodnotila, ale predsa...pekná kopa. Najviac ma ale štvalo, že Andy si len tak posedával na mojej posteli a namiesto toho, aby mi pomohol sa hral na tablete. Mrzelo ma, že ho tu zrazu nechám ešte aj ja, ale...musela som ísť vlastnou cestou. Ani doteraz nemal záujem, aby so mnou trávil nejaký ten čas.
Snažila som sa vyhodiť si z hlavy túto možnosť, ale stále som sa k nej vrátila. Proste ten pocit, že ak by som bola normálna...možno by ma potom mal rád a vychádzali by sme. S Austinom a Claire sa bavil oveľa viac ako so mnou a mal ich radšej, hoci neboli posledné roky skoro nikdy doma. Ja som sa vlastne divila aj im dvom, že im stojím za toľkú námahu, ako vynakladajú. Sú starší, pokojne by sa mohli na mňa vybodnúť, však stredné dieťa v rodine aj tak nikto moc nemusí, ako sa hovorí.
„Ako to potom bude? Pôjdete so mnou?"
„Samozrejme. Bude to veľký deň a rada ti pomôžem vybaliť," ubezpečila ma mama, kým skladala ešte zvyšné nohavice. Ja som do veľkej tašky, skladala tričká a mikiny, ktoré by sa mi tam mali bez problému vojsť. „Navyše jedným autom by ste si aj tak nevystačili. Austin a Claire nech sa starajú o svoje veci a my s ockom sa postaráme o teba."
„Mňa ale nechajte láskavo doma. Nemám záujem nikam ísť."
„V Oregone si predsa ešte nikdy nebol," namietla som hneď, ako Andrew stíchol. Moc sme za dvojičkami nechodili, skôr oni prišli domov a aj keď som tam ja s rodičmi niekedy bola, Andy zostal radšej u kamarátov.
„Je to zapadákov. Načo by som tam chodil?"
„Žeby kvôli tomu, aby si sa so mnou rozlúčil a pozrel sa, kde budem bývať?" Znela som zjavne hnusne, ale nenávidela som takýto prístup. Dokonca ešte aj Orion si na neho poštekal a pritom doteraz bol ticho a váľal sa vo dverách. „Nezabilo by ťa, ak by si sa trocha premohol."
„Však sa rozlúčime doma a potom mi ukážeš fotky," odfrkol a aspoň na chvíľu pozrel z obrazovky tabletu na mňa. Nebudem ale klamať, veľmi ma jeho pohľad zabolel. Ešte viac ma to len uistilo v tom, že ma nemá rád a nikdy ani nebude. Radšej som ho nechala teda tak a venovala sa ďalej svojim tričkám, akoby som ho ani nepočula. Nech si myslí teda čo chce. Neviem ako by sa cítil on, ak by bol na mojom mieste a ja by som sa k nemu správala takto odporne.
