Kašmírová láska ✔

18. kapitola

Práca na dome sa blíži ku koncu. Dnes už len vymaľujeme steny a zajtra poskladáme nábytok. Chlapi vždy našli robotu aj pre mňa, takže som sa nenudila. Bola to skvelá partia a dobre sme si porozumeli, takže od domu sa často ozývali výbuchy smiechu. Hoci občas na povrch vyplávala stará Laura, za čo som sa hanbila a zo začiatku som im moc nedôverovala a bola k nim chladná. Predsa len, pätnásť rokov sa nedá len tak zahodiť. Myslím, že tá stopa zostane v mojom živote navždy a časom sa stane úplne neškodnou, ale bude tam.

No a medzitým som si stihla preklepnúť aj toho developera. Zistila som, že sa volá Theodor Gaubert a veru nemá čistý štít. Nie je to tak dávno čo som bola právničkou, takže som sa dostala k zaujímavým informáciám.

Keď som nezisťovala veci o Gaubertovi, hľadala som informácie o Astrid a Nathanovi. Chcela som o nich vedieť každý detail, aby som ich takýmto spôsobom aspoň trošku spoznala. V krabičke, čo mi zanechala babka Marielle bol ešte tenký zápisník, ktorý bol denníkom Astrid. Bolo tam zopár zápiskov z jej útleho detstva, potom z čias dospievania a dva napísala v čase, keď bola tehotná. Vždy, keď som to čítala mi vyhŕkli slzy.

Stále som sa však neodvážila komunikovať so Suzanne a Arthurom. Mala som pocit, že keď to pred nimi vyslovím nahlas všetko bude oveľa reálnejšie a môj život bol klamstvom. Ale zdá sa, že tomu rozhovoru sa nevyhnem. Práve som sa vracala z jednej malej reštaurácie a niesla chlapcom obed. Zvonil mi totiž telefón a na displeji mobilu sa objavilo práve to slovko, ktoré som tam nechcela vidieť.

Mama

Roztrasenými rukami som prijala hovor. Suzanne ani nepočkala, kým sa ohlásim a už začala mlieť niečo o tom kde sú a ako sa majú. Až keď sa ma na niečo opýtala, zistila, že ma doposiaľ nepustila k slovu.

,,Prepáč dcérka, som z toho celá nadšená, a ty sa ako máš?" spýtala sa veselo.

,,Ahoj.... mami," hlesla som.

Ihneď zaregistrovala, že sa niečo deje. Vždy som rozprávala vyrovnaným hlasom, bez štipky emócie.

,,Zlatko, čo sa deje?" spýtala sa nervózne. ,,Máš zvláštny hlas."

,,Som v Allcone," povedala som čo najpokojnejšie.

Na druhej strane ostalo ticho. Určite premýšľala, či viem pravdu, ale veď kto by mi to povedal? Určite nepredpokladala, že mi babka Marielle zanechala list, kde mi napísala celú pravdu.

,,Naozaj? A čo tam robíš dcérka?"

,,Vrátila som sa domov. Žijem tu, a budem tu žiť a spoznávať svojich rodičov," vyhŕkla som nepremyslene.

,,Takže to predsa len vieš," hlesla. ,,Prídeme za tebou a všetko ti vysvetlíme. Toto nie je téma na telefón."

,,Nepotrebujem nič vysvetliť, všetko viem," odsekla som nečakane prudko. Ani neviem kde sa vo mne vzala toľká zlosť.

,,Prosím dcérka, neskladaj. My sme sa báli ti to povedať, báli sme sa, že nás už nebudeš mať rada. Nechceli sme ťa stratiť," hovorila zúfalo.

,,Stratili ste ma už dávno! skríkla som. ,,Vtedy, keď ste uprednostnili prácu predo mnou. Ja viem, stále ste ma ľúbili a stále ma ľúbite. Lenže vedomie toho, že ma máte radi nestačilo. Vôbec ste neprejavovali, že ma máte radi, vôbec ste sa mi nevenovali. Neskoro večer ste prichádzali domov a skoro ráno odchádzali. Aj kvôli vám som sa stala takou chladnou ženou bez kúska emócií!" Akonáhle som to všetko zo seba dostala, uľavilo sa mi a ihneď som svoje slová oľutovala. 

,,Prosím, nechajte ma samú. Len si to chcem nechať prejsť hlavou. Prijať fakt, že mám dvoch rodičov. Pozdravuj ocka Arthura. Dopočutia," povedala som a rýchlo zložila.

Zo zmiešanými pocitmi som sa náhlila domov. Chlapi sa najedli a spolu sme sa pustili vymaľovať zvyšné izby. Thomas si všimol, že som akási skleslá a o chvíľu na mojom tričku pristála svetlo žltá farba. Tým vyhlásil vojnu a o chvíľu sme boli už všetci od farby, celí špinaví a zamazaní.