Neighbors ✔

27.Kapitola

Tak a máme tu po dlhšom čase ďalšiu časť. Verím, že sa vám bude páčiť. :-) ♥♥♥

Ani som sa nenazdala a už tu bol prvý školský deň, po dlhšom čase čo som bola zavretá v nemocnici a v mojej izbe. Do školy som sa úprimne tešila, konečne aspoň zmením prostredie. Na barlách som sa naučila chodiť rýchlejšie, no predsa mi to ešte nejaký ten čas trvá kým sa premiestnim na druhé miesto. Pred dvoma dňami som začala 4. mesiac, neviem či sa mi to iba zdá alebo niekedy keď ležím na chrbte naozaj cítim malé vlnenie v mojom brušku. Pýtala som sa mojej mamini či je možné , že by som už v 4. Mesiaci cítila prvé pohyby dieťaťa, no podľa nej je to vraj u každej ženy individuálne.

***

Rýchlo som sa prinútila vstať z mojej postele, čo v mojom vstave nebolo v podstate až tak rýchlo. Vybrala som sa do kúpeľne kde som si spravila moju rannú rutinu, a vrátila som do mojej izby. Moje kroky automaticky smerovali k mojej skrini, kde som si vybrala biele tielko, rifle a rifľovú bundu. Za mojím písacím stolom som si urobila rýchly a jemný make-up, a pobalila si svoju tašku s vecami ktoré budem na dnešný deň potrebovať. Vlasy som si zaplietla do ležérneho zapletaného copu, a ešte pred tým ako som vyšla z izby som si z malého vešiaka zvesila moju obľúbenú retiazku s malým vtáčikom. Horko ťažko som sa dostala s mojimi barlami zo schodov, no moje úsilie stálo za to, hneď ako som vošla do kuchyne ovanula ma vôňa čerstvým toustov, ktoré robila moja mama pri sporáku.

,, Bože mami, boh ti žehnaj!" vybrala som sa jej smerom a pobozkala som ju na jej líce.

,, Konečne si hore, už som si myslela, že ťa budem musieť ísť zobudiť ako za starých čias, aby si nezmeškala do školy." napomenula ma s hraným prísnym hlasom.

,, Mami dobre vieš, že ja stávam skoro iba mi trvá trocha dlhšie sa pripraviť." sadla som si na voľné miesto vedľa Ethana.

,, A keď sme už pritom kde je Travis s Noahom ?"

,, Ja som práve tu, sestrička." ozvalo sa za mnou moje dvojča Noah. Pobozkal ma na líce a sadol si vedla mňa.

,, Travis išiel k Masonovi." odpovedala mi mama. Ou tak to ma teda prekvapilo, Travis sa s Masonom skoro vôbec nebavil odkedy zistil, že spolu čakáme dieťa. Žeby sa konečne udobrili ?

O pár minút neskôr som dostala svoju vytúženú porciu raňajok.

,, Ďakujem mami." poďakovala som jej s veselým hlasom.

Všetci sa venovali svojim raňajkám a v kuchyni nakoniec zavládlo ticho, ktoré nakoniec prerušili až hlasy z vonka. Vo dverách sa objavil najprv Mason a potom Travis, no a na záver Ava ktorá si mrmlala po pod nos aký sú chlapci gentlemani, že ju nechali vojsť ako poslednú. Mason si to rovno nasmeroval mojim smerom a skôr než som sthla hoci ako zareagovať jeho mohutná ruka sa nachádzala na mojom vypúlenom hrbolčeku. Moje srdce od radosti poskočilo.

,, Ahoj Sam, ako sa máte?'' to, že použil množné číslo ma nesmierne potešilo. Mason sa mi pozeral presne do očí a jeho ruka stále spočívala na mojom brušku, moju ruku som položila na tú jeho.

,, Ďakujem za opýtanie Mason máme sa skvele.'' odpovedala som s úsmevom na perách. Mason sa sklonil k môjmu uchu.

,, Tak to ma teší.'' pošepkal. Celé moje telo zaliala vlna zimomraviek , a to bolo presne to čo mi robil jeho hlboký hlas. Napokon sa otočila a sadol si naproti mne. Ava a Mason s nami zvyknú niekedy raňajkovať ako aj my u nich, naši rodičia to berú v podstate ako samozrejmosť. Po raňajkách sme sa všetci natlačili do otcovho auta, kedˇže náš otec vlastnil osem miestne auto. Travisovi trvalo dljo kým ho presvedčil aby ho mohol šoférovať, no nakoniec otec súhlasil. Čo ma prekvapilo bolo to, že si Mason sadol hneď vedľa mňa, pretože chlapci sa vždy ťahali na predné sedadlá keď sme išli týmto autom. Starostlivo mi počas celej cesty kontroloval moju zranenú nohu, či ju mám stále v tej istej polohe, čo bolo naozaj milé.

,, Nemôžem uveriť ako rýchlo to malé rastie.'' pristihla som jeho pohľad na mojom bruchu. Mason mal pravdu na 4. mesiac som  mala podľa mňa trošku väčšie bruško.

,, Áno máš pravdu, rastie naozaj rýchlo. Tvoje dieťa bude veľké po tebe. " odpovedala som mu. Na to sa iba pyšne usmial a na moje brucho položil svoju dlaň, ktorá tam zostala počas celej cesty.

Keď sme zastavili pred školu, najprv vystúpili chlapci a Ava, no a mne ako posledne pomohli vystúpiť. Cestou z parkoviska do školy som zazrela na sebe mnoho pohľadov, niektorí žiaci si medzi sebou aj niečo šepkali. Som si celkom istá, že už polovica školy vedela, že som mala s Kylom dopravnú nehodu. No naozaj dúfam, že to nebude nikto nejako zvlášť rozoberať alebo riešiť. Chlapci nás s Avou odprevadili až do triedy s tým ak by bol nejaký problém máme im hneď zavolať. No a na záver samozrejme poverili Noaha nech na nás dáva pozor, keďže všetci taja chodíme do tej istej triedy. Tá ich starostlivosť mi v tejto situácii prišla trošku prehnaná , ale s tým už nič nenarobím.

Ďeň v škole prebehol v podstate ako normálny školský deň až na pár otázok typu : či som v poriadku, aké to bolo, či som s Kylom ešte stále v kontakte atď. No viac to nikto neriešil, čo ma naozaj tešilo. Pred necelými desiatimi minútami som sa rozlúčila s Avou a Noahom ktorí išli na obed. Rozhodla som sa vynechať obed a miesto toho ísť povedať mojej trénerke na beh, že som s behaním skončila. Na beh som chodila už vyše päť rokov úprimne mi bude naozaj chýbať.

,, Dobrý deň trénerka Starcová, môžem vojsť?'' zaklopala som na jej dvere. Vzhliadla a keď ma uvidela usmiala sa na mňa.

,, Oh Samantha, jasné poď ďalej.'' gestom ruky mi ukázala aby som si sadla na stloličku ktorá sa nachádzala oproti jej stolu. A tak som aj urobila.

,, Trénerka chcela by som sa ospravedlniť, ale s behom budem musieť na dlhšiu chvíľu skončiť.'' oznámila som jej.

,, Áno Sam počula som čo sa ti stalo, to nevadí zlato kľudne sa budeš môcť vrátiť do týmu hneď ako budeš môcť. Neboj sa podržím ti tu miesto.'' Trénerka Starcová bola asi najlepšia trénerka akú som si mohla priať, ku svojim žiakom bola vždy milá, čestná a priateľská. Zatiaľ jej nebudem oznamovať, že som tehotná, a že sa už do bežeckého týmu nevrátim. Potom jej to nejako oznám neskôr.

,, Ďakujem trénerka, znamená to pre mňa veľa.'' usmiala som sa na ňu a vyšla von z jej kancelárie.

Ako som sa vracala späť do budovy školy, za počula som za rohom budovy niečie hlasy. Najprv som to neriešila, no po chvíli mi ten hlas prišiel dosť povedomí. Zo zlým pocitom som nakukla za roh budovy a keď som uvidela scénu predo mnou, nechcelo sa mi tomu uveriť. Madison Walkerová bola opretá o stenu školy a oproti nej bol Mason, ktorý sa jednou rukou ležérne opieral o budovu, zatiaľ čo s druhou rukou sa hral s jej príliš blonďavími umelými vlasmi. Ona sa na niečom zachichotala čo jej on povedal. No potom som to počula aj ja.

,, Madison mám ťa rád. Tak veľmi si mi chýbala.'' V tom momente ako jej začal bozkávať krk som sa rozhodla, že mi stačilo. Doslova som cítila ako keby mi niekto pichal ostré nože do môjho srdca. Nevnímala som okolo seba nič, ani slzy ktoré mi tiekli z mojich opuchnutých očí, a dokonca som ani necítila náraz.