Legends of the pack

Aby sme sa lepšie spoznali

ALPHA

Budem stručná. Volám sa Alpha Darkmoon a som v base. Akože normálne vo väzení. Myslím, že všetci tušíme, ako o v takom väzení zhruba vyzerá. Zlí ujovia sedia za mrežami, na sebe majú prúžkované pyžamo, rukami stískajú hrdzavé mreže, na nohách majú reťaz s ťažkým závažím a s nehynúcou zlobou si odpykávajú svoj trest. Sem-tam niektorý ujde, prelezie drôtený plot, potom ho chytia a všetci sú šťastní, lebo zlý ujo je už opäť za mrežami. Zazvonil zvonec a rozprávky je koniec.

Po pravde, donedávna som na tom bola podobne, akurát nie tak komiksovo vykreslená, ako ste si ma možno predstavovali. Tam, v mojom nepodmienečnom domove mali všetci väzni tie oranžové kombinézy, aj keď sme sa veľmi nevídali, pretože dvere boli drevené a nepriehľadné, ten kto šiel okolo sa na mňa mohol pozrieť len maličkým priezorom cez dvere. Tu som mala tvrdú posteľ s tenkou plachtou, nie že by som s tým mala ktovieaký problém, ja znesiem veľa. Cez maličké mrežované okienko mi sem presvitalo sivasté svetlo šerého dňa a jediné živé tvory, ktoré ma tu dokázali rešpektovať boli kosce usadené v rohu miestnosti. Keby aspoň nejaká myš, s pavúkmi nebola veľká zábava.

Do basy som sa dostala asi pred dvoma mesiacmi. Ako? Nuž...napadla som spolužiačku, no už som bola plnoletá, tak ma mohli hneď zabasnúť. V triede som veru nikdy nebola na vrchole popularity, a vôbec v celej škole. Viete, som tak trochu iná. To by mohol celkom určite prezradiť aj môj hrôzostrašný zjav, o ktorý mi nikdy veľmi nešlo. Čo z toho, že mám jazvy po celom tele, ruky, nohy obviazané modrými a červenými stuhami (aj keď len ja viem, prečo ich mám) a jedno oko zvláštnejšie než druhé? Kto by sa aj staral o svoj desivý vzhľad, keď je tu? Krvou podliate oči som mala vpadnuté ako mŕtvola, čierne strapaté vlasy padnuté do tváre a na porovnanie oproti tomu, čo mali na sebe ostatní väzni, bolo ich oblečenie hotový luxus. Na sebe som mala otrhanú, zaprášenú handru, ktorá nápadne pripomínala obliečku z vankúša. Hej, celkom ako Dobby. Nechápem, prečo som to dostala, no to asi nikdy nepochopím. No nevyslovila by som slovo „donedávna", keby som tu ešte stále bola. Znie to dosť čudne, no aj keď ste vo väzení, môžete postúpiť do ďalšieho, ak sa „snažíte".

To bolo tak. Podávali nám obedy, ak sa tá handrená polievka dala nazvať obedom a ja som nebola veľmi vo svojej koži. Mojou dennou rutinou sa stalo trčanie v odpornej, letmo omietnutej miestnosti, kde ešte kde-tu vytŕčali holé tehly. Každé ráno sa zobudím, sadnem si na posteľ, objímem si kolená a kníšem sa sem a tam. Môžete si to vyskúšať, uvidíte, ako psychopaticky to vyzerá. S nervami som ta tom nikdy nebola v poriadku. Ani trochu. Potom bachar prešiel okolo mojej cely, ako každé ráno a ja som sa so skleným pohľadom knísala až do obeda. Vtedy sa na dverách otvorilo malé okienko a dostala som ten dlho očakávaný „obed".

V ten deň som sa však zobudila s poznaním, prečo je to so mnou zo dňa na deň horšie. Dusila som v sebe toľko negatívnych emócií, že mi už prepínalo viac, než dovtedy. Musela som sa nejako uvoľniť. Veď čo viac mi ešte môžu urobiť? Som v base, tak som, nech si ma popravia ak chcú, pomyslela som si. A tak, keď väzenský kuchár strčil ruku do mojej komôrky, schmatla som ho za zápästie a drsne ním trhla smerom k sebe. Pravdaže, telo ostalo na druhej strane dverí a kuchár zdesene zanadával. Bol by si šetril dych, keby vedel, čo sa chystám urobiť. Nie som kanibal, no každého niečo upokojí. Ako všetci moji druhovia, aj ja som mala zuby ostré ako žiletky, nech už som vyzerala akokoľvek. Slastne a z celej sily som sa mu zahryzla do zápästia. Jeho krv sa mi vsiakla medzi zuby a ja...ja som si až vtedy uvedomila, že to je práve to, čo mi dodáva sily. Ja viem, že je to zlé, viem, že som obyčajná krvilačná potvora, no čo raz s tým, keď vás k tomu vychováva vaša hrabnutá matka. Aj tak dostala, čo si zaslúžila a toto bolo len druhý raz. V tej chvíli som však nemyslela vôbec na nič. Len som prižmúrila oči a hrýzla, žuvala, trhala. Obeť mala už veľkú žilu totálne roztrhanú a keď moje zuby narazili na kosť, stále som nemala dosť. Chlap vrieskal tak prenikavo, že my zaľahlo v ušiach. V tom som si uvedomila, že ho odo mňa čosi ťahá. Samozrejme, že si ho ostatní všimli a ťahali ho od dverí. A tak sme sa preťahovali o ruku úbohého kuchára. Ja zubami, oni rukami. Pocítila som, že ak zostanem pri zápästí, ruku už dlho neudržím. Bleskovo som sa prešmykla k „meritu podstaty", teda ku koreňu ruky, tam, kde už začínalo plece. Fakt je, že teraz som len lepšie počula ten vresk za dverami. V mozgu sa mi totálne zotmelo. Chcela som len jedno. Tú ruku, či už s kuchárom, alebo bez neho. Zaprela som sa nohami do dverí a prudko som zašklbala. Aj tak som vedela, že ruku nijako neodtrhnem. Dočerta aj s kosťou!