Dažďový Nepokoj

   Dážď. Meteorológovia predpovedali, že by sa mohol takto podvečer spustiť. No aj tak bol nečakaný. Ešte pred chvíľou svietilo slnko a na oblohe nebol žiaden mráčik. A teraz leje ako z krhly. Musel som sa skryť do najbližšej budovy, ktorou bola opustená základná škola. Táto opustená budova vzbudzuje hrôzu už len z vonku a ja som musel vojsť dnu. Iná možnosť nebola.
   Pozrel som sa cez rám okna, ktorý poslúžil ako vchod, keďže sklo v tomto ráme už roky chýbalo, a videl som ako mohutné kvapky dažďa padajú na zem. Ocital som sa na prázdnej schátranej chodbe a aj cez všetok môj strach som sa tu rozhodol poobzerať. Často sem chodia tínedžeri a tak to aj vyzerá vo väčšine tried. Teda v miestnostiach, ktoré kedysi slúžili ako triedy.
   Dúfal som, že tu nikoho nestretnem. Inak by som šprintom utiekol odtiaľto von. Dážď nedážď.
   Pomaly som nabral odvahu zísť dolu po schodoch do časti školy kde, ako som predpokladal, sa nachádzali šatne. Zhrdzavené a zničené šatne. Pomaly som sa blížil k ďalším schodom, keď som za mnou počul kroky.
   Opatrne som sa otočil. Nikto tam však nestál. Spravil som tri kroky a počul som to zase. Otočím sa a zas tam nik nie je. ,,Ha-haló," povedal som vytraseným hlasom. ,,Je tam niekto?" Dúfal som, že to bol len nejaký potkan alebo myš. No zrazu spoza rohu poslednej šatne vykukla hlava.
   Bola to hlava školáka. A svietila. Keď vyšiel spoza rohu bolo vidno, že tu niečo nie je v poriadku. Celý svietil na bledomodro. Pleť, oblečenie, všetko. Bol tvorený bledomodrým svetlom.
   ,,A-ahoj." Pomaly sa začal približovať. Išiel pomaly a potichu. ,,Kto si?" spýtal sa. ,,Ja som Tlaloc a ty?" ,,Jeremy." ,,Prečo svietiš?" ,,Lebo ja som duch."
   Neveriacky som naňho hľadel. Potom som si uvedomil, že mám od údivu otvorené ústa. ,,Duch?" ,,Duch. A nie som tu sám." Zrazu vyšiel z rovnakého rohu asi tucet detí. Všetky žiarili rovnakou farbou.
   ,,Prečo ste tu?" spýtal som sa ich. ,,Lebo vonku prší," oznámil smutným hlasom. Jeremy a spolu s ním všetky deti nahodili smutný výraz. ,,A to vadí?" ,,Chceme ísť von, ale nechceme zmoknúť." ,,Ste predsa duchovia, vy nemôžete zmoknúť," oznámil som im.
   ,,Mohli by sme zmoknúť. Alebo sa roztopiť. Máme strach." ,,Dažďa sa nemusíte báť. S ním vie byť zábava a pršať nebude navždy. Nesmiete mať strach, musíte skúsiť to prekonať."
   Chvíľu na mňa len pozerali. Bolo vidieť, že premýšľali. Tandemicky sa pohli k schodom. Išli bez slov, len kráčali s pohľadom upretým na vchod tejto budovy. Nad vchodom bola strieška, ktorá chránila pred dažďom.
   Jeremy pomaly vystrel ruku smerom k dažďu a vyšiel spod striešky. Kvapky cez neho len prešli. Otočil sa na mňa a usmial sa. Potom sa za ním s radostným krikom rozbehli aj zvyšné deti a začali sa v daždi smiať.
   Ešte raz sa na mňa otočili a so zvukom, ktorý znel ako syčanie, zmizli. Prešli ďalej. Tam, kam mali ísť už dávno.
   Cítil som zadosťučinenie a všimol som si, že dážď začal ustávať. Tento zážitok som pochopil ako jednu krásnu metaforu, ktorá má svoju pointu - vždy pršať prestane.