The Love Therapy [HP Fanfiction]

6. Kapitola

Hermiona doupratovala svoj byt. Vždy keď mala zlú náladu, tak upratovala. Unavene si sadla na svoju pohovku, keď sa ozval zvonček pri dverách.

„Ron, ahoj," pozvala ho dnu, keď ho zbadala.

„To ráno ma mrzí, čo Ginny povedala, to..."

„Nechcem sa o tom rozprávať," povedala mu a zamierila do obývačky. „Poznám ťa, viem, že by si niečo také neurobil."

„Neurobil," prikývol, „ale myšlienky tam boli."

„Pochopiteľne," prikývla apaticky. „Dáš si niečo? Kávu? Čaj?"

„Kávu, prosím ťa," požiadal ju a usadil sa na sedačku, zatiaľ čo ona pripravila v kuchyni kávu a potom ju priniesla na podnose aj s cukrom a lyžičkami. Ron si všimol, že kniha z ktorej mu včera čítala naďalej leží na stole a akosi si nepamätal, čo bolo posledné, čo čítala, predtým ako zaspal.

„Molly je v poriadku?" spýtala sa ho Hermiona.

„Vystrašila sa, je to moja vina, netušil som, že zaspím, mohol som jej aspoň predtým ako som odchádzal, povedať, že idem za tebou. Ale čo už, stalo sa. Našťastie sa už upokojila. Harry jej tam nechal na celý deň Jamesa, takže mala o zábavku postarané."

„Aký je James?" spýtala sa ho.

„Čože?"

„Nevidela som ho vyše roka," priznala sa.

„Skutočne?"

„Áno," potiahla nosom. „Bála som sa, bojím sa detí, bojím sa, že sa im niečo stane a nebudem ich vedieť zachrániť ako Maximu. Preto som požiadala Ginny a Harryho, aby ho sem nevodili."

„A preto nechceš stráviť Vianoce v Brlohu," uvedomil si.

„Áno, jediné dieťa, ktoré som za ten rok videla bol Teddy," povedala smutne. „Teddy je už dosť veľký a nie je maličké dieťa a,... myslíš si, že som blázon, však?"

„Vôbec nie," pokrútil hlavou. „Mamka si myslela, že budem mať problém s ostatnými deťmi, ale to nie. Mám ich veľmi rád..."

„Aj ja ich mám rada, Ron. Milujem Jamesa, je to môj krstný syn, ale proste to nejde. Chýba mi aj moja krásna Victoire a malá bláznivá Domi, drobná Molly, blázonko Fred, strašne mi chýbajú."

„Tak príď na Vianoce, zvládneš to, budem tam s tebou," pohladil ju po ruke.

„Nie, ja to nezvládnem," pokrútila hlavou. „Som rada, že ich neodmietaš. Sú to tvoje netere a synovci a sú úžasní."

„James píše Maxime listy do neba," povedal jej, lebo si nebol istý, či o tom Hermiona vie.

„Vážne?"

„Áno, Harry a Ginny mu pomáhajú," vravel jej. „Píšu jej vraj dosť často, lebo Jamesovi veľmi chýba. Je to pekné podľa mňa. Len škoda, že do neba nemôžeme naozaj nič poslať. Ani tam nie sú návštevné hodiny, aby som ju mohol aspoň raz za rok navštíviť, čo je tiež smutné. A neexistuje spôsob ako ju odtiaľ dostať."

Hermiona zafňukala. „To je na tom to najsmutnejšie."

„Je," prikývol smutne.

„Som rada, že si tu," povedala a trocha tým zmenila tému. „Včerajší večer sa mi páčil. Konečne som mala komu čítať a som s tebou rada, veď vieš."

„Mám rád, keď čítaš, rád počúvam tvoj hlas," priznal sa jej Ron.

„Nemal si rád, keď som nahlas čítala tvoje domáce úlohy a opravovala ich," spomenula si.