„Si hrozné nemehlo." povedal a stále ma pevne držal.
„Ja za to nemôžem.. To len pri tebe som taká."
„Takže ja som vina?" zasmial sa.
„Áno! Rozptyľuješ ma."
„Rozptyľujem? A čím?" pozrel sa na mňa a usmial sa.
Presne týmto sakra!! Určite som bola zase...
К сожалению, это изображение не соответствует нашим правилам. Чтобы продолжить публикацию, пожалуйста, удалите изображение или загрузите другое.
REKAPITULÁCIA: Práve som na ceste späť do môjho rodného mesta odkiaľ som sa pred siedmymi rokmi nedobrovoľne odsťahovala. S otcom som sa odvtedy nevidela.
Som nervózna? Áno som. Na jednej strane som nehorázne šťastná, no na tej druhej mám obavy. Predsa len nevideli sme sa naozaj dlho. V kontakte sme boli len cez internet. Čo ak sa s ním nebudem mať o čom rozprávať? Neznášam trápne ticho! OMG, musím sa ukľudniť. Dýchaj! Bude to v pohode.
„Ešte stále si si to nerozmyslela?" spýtala sa ma mama a hodila na mňa ten jej pohľad. Žeby si všimla moju neistotu? Dúfam že nie..
„Mala by si sa starať o cestu, nie?" odvrkla som. Nemienim byť na ňu milá, najmä nie po našom poslednom rozhovore. Lepšie povedané, hádke.
„Viem že som pre teba ja tá zlá, ale som si istá že po tomto tvojom výlete sa ti otvoria oči."
„Nie je to žiaden výlet!"
„Pardon! Pardon! Zabudla som.." usmiala sa no na jej tvári bolo vidieť ako v sebe dusí zlosť.
„Dúfam že tam nevyrobíš scénu."
„Nemaj strach. Len mu poviem pár nevyhnutných vecí."
„Mami! Sľúb mi že sa nebudete hádať." pozrela som sa na ňu. Vyzerala akoby ma ani nevnímala. Bola zadívaná na cestu, v rukách pevne stískala volant. „Mami!"
Zrazu prudko zabrzdila. Po tom ako nás mierne vyhodilo na sedačkách sa na mňa pozrela a povedala: „Nechoď tam. Prosím ťa, nechoď."
„O tomto sme sa už predsa bavili.."
„Sľubujem že ti nič nebude chýbať. Budeme spolu tráviť čas, zdvihnem ti vreckové, nechám ti voľnú ruku, čokoľvek. Ešte nie sme tak ďaleko. Stále sa môžeme vrátiť a začať odznova. Len ťa prosím, daj mi šancu." chytila ma za ruku.
Trošku neskoro sa snaží hrať na milujúcu matku..
„Prečo by som ti mala veriť? Tieto slová, tieto sľuby vyšli z tvojich úst už toľkokrát že to ani nestíham počítať.. Obe vieme ako by to zase dopadlo. Znova by sa do toho zamiešala práca a hlavne on.." posledné slovo som zo seba len tak tak vypľula.
„Viem že ste si nesadli, ale on sa naozaj snaží.."
„PRESTAŇ! Seba môžeš klamať a nahovárať si aký perfektný život žiješ, ale obe vieme že to nie je pravda. Ja v tomto klame už nechcem žiť! Čo nevidíš že toto je to najlepšie riešenie? Len kvôli tebe sa to všetko stalo! Len kvôli tebe a tvojim rozhodnutiam. Keby som ostala s otcom všetko by bolo inak.. Už stačí! Odteraz už budem žiť a rozhodovať sa podľa seba a ty sa s tým musíš zmieriť!"
Pustila mi ruku, ktorú mi doteraz pevne stískala a odvrátila odo mňa svoj zrak. „Si presne taká istá ako tvoj otec.."
Zjavne sa jej pred očami prehrávala akási spomienka, súdiac z jej výrazu tváre. Netrvalo však dlho a opäť sme sa vydali na cestu.
