Nemusia všetkému rozumieť

~24~

Vrátil som sa späť do izby. Asi som tam len zavadzal. Potrebujem, aby prišla Izzi, ešte som jej nepovedal viac o tom New Yorku. A určite by som mal. Hádam ma nezoderie z kože, i keď pri nej nikto nikdy nevie.

Ľahol som si a snažil sa zaspať. Keď som sa už v mojej mysli dotýkal spánku, vyrušil ma zvoniaci mobil.

V prvej chvíli mi prebehlo hlavou čo do pekla? V ďalšej som sa pekelne zľakol a potom som zistil, že to nie je moje zvonenie a to znamená, že to nie je môj mobil, ale mobil, ktorý patrí Olivii.

Ale musím uznať, že má prekvapivo dobrý hudobný vkus. To sa musí nechať. Stihol som vstať a pozrieť sa kto jej volá.

,Matka' stálo na displeji. Radšej to zdvíhať nebudem. Keďže sa zdá, že som na tomto poschodí sám, tak sa musím doteperiť dole ja. Postavil som sa z mojej mäkkej postele a vyšiel na chodbu. Je tu, prekvapivo, tma tak, ako vždy. Vedľa sú dvere do Izzinej izby a na citrónovo žltých stenách fotky. Ani jedna nie je moja... Na každej je Hubert s mamou a otcom a niekde sa vyskytne aj Izzi. Boli tu aj moje fotky, no zmizli hneď, ako som odišiel.

Naše izby sa nachádzajú na konci. Na druhom je rodičovská spálňa a izba Huberta a celé to stredom rozdeľuje obrovské schodisko, kde na stene sú ďalšie fotky.

Vyšiel som už celkom z mojej izby a snažil sa dostať k schodom. Lenže to by nebolo moje šťastie, keby som sa nepotkol o, povedzme, vlastnú nohu. Takže som padol ako vrece zemiakov. Našťastie som ešte nebol na schodoch, lebo mi má zbierali po častiach. Postavil som sa a tváril, že sa nič nestalo. Síce ma stále trochu bolí nos a celkovo tvár, ale bude to fááájn.

Zišiel som po schodoch a dostal sa do ďalšej chodby. Našťastie, táto už taká tmavá nebola. Oproti schodisku sú vchodové dvere, potom dve odbočky, ako tomu hovorím ja, ktoré vedú do kuchyne a obývačky.  Podľa môjho úsudku je Izzi v obývačke, rozvalená ako prasa a pozerá na televízor. Určite nejakú trápnu reality show, prinajlepšom tureckú telenovelu. Vybral som sa doľava. Po chvíli som vošiel do priveľmi luxusnej obývačky.

A mal som pravdu. Leží ako zdochlina. Rozvalená na gauči a pozerá nejakú blbosť.

,,Izzi, Olivia si nechala v mojej izbe mobil. Je to tvoja kamarátka, tak jej ho môžeš vrátiť," povedal som zachrípnuto.

,,Okej, keď zas príde, tak jej ho vrátim."

,,No, mohla by si za ňou ísť, lebo jej volala matka."

,,Načo za ňou pôjdem, keď už je určite doma a rozpráva sa s mamou? Rozmýšľaj trochu." 

,,Ako chceš," povedal som a znovu sa vyparil do mojej izby. Vyzerá to tak, že vôbec nepočula môj pád. Našťastie. Tak som si teda ľahol do ešte teplej postele a nechal sa unášať spánkom.

°•°

Zvyšok týždňa k nám chodila Olivia každý deň. Už som si na jej prítomnosť celkom zvykol. Nemal som totižto na výber. Ten mobil nekomentovala, vyhýbala sa tej téme a mne to bolo tak celkom jedno.

Skoro celý čas trávili tie dve u mňa v izbe. Ja som sa cítil čoraz lepšie, ale v ich prítomnosti to bolo niekedy naozaj na nevydržanie.

U rodičov už bývam pár dní a mama zatiaľ nič nepovedala. Celkom ma to prekvapilo, možno sa s ňou porozprával otec, kto vie? Je mi tu naozaj celkom dobre, už dlho som sa necítil ako doma, no chýba mi môj byt na opačnom konci mesta.

Niekedy za mnou prišiel malý Hubert, ale nezdržal sa dlho. Väčšinou sa na mňa len pozeral a mne to nebolo dvakrát príjemné. 

Keď na konci ďalšieho dňa odišla Olivia domov, povedal som Izzi o všetkom čo sa stalo v New Yorku. Najskôr bola ticho, no povedala, nech si vyriešim svoje problémy okolo Emmi sám. Nech to už konečne  uzavriem. Má pravdu. Potrebujem to uzavrieť a dozvedieť sa pravdu. Budúci týždeň im zavolám a dohodneme sa čo a ako.

Keďže dnes je už sobota a ja sa cítim lepšie, vyšiel som von na vzduch. Stále je zima, no už nie je toľko snehu, koľko ho bolo, čo je podľa mňa dobre. Už mám pokrk snehu. Pripomína mi hlavne to zlé, no nájdu sa aj tie dobré spomienky, len ich nie je veľa. A o to sú dôležitejšie. Z mojich myšlienok ma vytrhla Izzi.

,,Dnes ideme s Oli do baru, pôjdeš s nami?" spýtala sa natešene. 

,,Ja neviem. Je to dobrý nápad? Veď ešte včera som mal teplotu a stále mám lieky," povedal som vyhýbavo.

,,Nie, lieky už nemáš a dnes ti je lepšie.  A nie, nie je to dobrý nápad, ale koho to zaujíma?"

,,Ach... Ja ti neviem."

,,Dobre. Tak ti poviem, že ideš a bodka." Vyzerala dosť našvane.

,,No fajn, len ma nezabi pohľadom."

,,Dobre, ideme odtiaľto o šiestej," usmiala sa a išla naspäť dovnútra.

Zvláštne.

Mám ešte približne hodinu a pól, čo idem zatiaľ robiť? Tiež som sa pobral dnu. Vyzliekol som si bundu a vošiel do kuchyne. Čo si dám? Vybral som nejaký jogurt a ten som zjedol. Potom som sa pobral naspäť do izby.

Mal by som to tu nejako prerobiť. Tie všetky plagáty a fotky... To už nie som ja. Malo by to ísť preč.

Strhol som zo steny plagát nejakého vedca a hodil ho do koša. Tak to skončilo so všetkým, čo bolo na stene až na fotky. Tie som hodil do šuflíka.

Teraz sa na mňa pozerali holé steny.

,,Poď, už ideme," vtrhla do mojej izby Izzi.

,,Wau, prečo si to urobil?"

,,Lebo," povedal som a vyšiel odtiaľto.

Mlčky čakáme na autobus, Olivia nás už bude čakať v ňom. Nechápem, prečo som súhlasil. Úplná blbosť, že som sa dal nahovoriť. Ale jej výraz nebol až taký milý. Pravda.

Keď prišiel, nastúpili sme a Izzi si sadla k Olivii a ja za nich.

Po tichej jazde sme vystúpili a Olivia nás viedla do klubu v ktorom som raz spieval. Práve do toho, v ktorom sme sa pobozkali. A to bola ďalšia hlúposť v mojom živote. Mal by som si založiť nejaký denník alebo knihu Najväčšie hlúposti v mojom živote. Už teraz by bol plný.

Vošli sme a ovalil ma pach cigariet zmiešaný s alkoholom.

Dámy a páni, dnes sa strieskame ešte viac ako pod obraz Boží.

********************

Heloooou ^w^

Po skoro mesiaci som konečne napísala novú kapitolu :d

Veeeľmi sa ospravedlňujem, že to trvalo tak dlho, no keď s už chcela písať, tak som sa dozvedela, že zomrel Chester a to ma vcelku dostalo... Takže som nemala vôbec chuť, snáď chápete. Ale budem sa snažiť to zlepšiť :DDD

Snáď sa kapča páčila :D

No tak zatiaľ sa majte