Piaty Záškodník

A je to tu zase...

Mlčky som kráčala veďľa Siriusa a nechávala sa viesť do riaditeľne. Netušila som, kde sa nachádza, na čo nám má byť to cukrové brko ani to ako veľmi dostaneme vynadané.

"Sirius?" oslovila som ho.

"Hm?"

"Prečo si sa do toho staral? Mal si byť ticho. Je to môj problém a mala by som si to odskákať sama."

"Tak keby som po tebe nehodil ten vankúš, nezačala by horieť ani tá pohovka." pokrčil ramenami a ani na mňa nepozrel.

"To bolo chabé, uvedomuješ si to, že?" uškrnula som sa.

"Snažím sa byť milý."

"Ku mne? Od kedy?" neverila som mu.

Je pravdou, že v prípade s Luciusom sa ma zastal, ale tam to končí. Počas prvého trestu sme si to síce vysvetlili, ale ako náhle sa dozvedel o mojom rande, znova začal byť otrasný. Potom sa ma zastal a musím uznať, že od vtedy je to lepšie, no nie dokonalé.

"Povedzme, že som zmenil názor."

"Ten sa asi nedozviem čo?" skúsila som.

"Ešte nie slniečko. Alebo skôr mačiatko? Stále sa neviem rozhodnúť." pozrel na mňa s úškrnom na perách.

"Ani jedno oslovenie sa mi nepozdáva." informovala som ho.

"Asi zostanem pri slniečku."

"Rob si čo chceš..." povzdychla som si.

"To mám v pláne. A teraz sleduj." zastavil ma.

Stáli sme pred sochou nejakej kamennej obludy alebo čo to vlastne bolo. Divne som pozrela na Siriusa, pretože toto som naozaj nechápala.

"Cukrové brko." predniesol sebavedomo a tá obluda sa mu uhla z cesty.

Vytreštila som na to oči a sánka mi spadla sama od seba.

"Tak poď a zavri ústa." chytil ma a potiahol.

Dotiahol ma pred dvere a zaklopal. Zvnútra sa ozvalo tlmené pozvanie ďalej a my sme vošli. Pracovňa riaditeľa Rokfortu bola naozaj obrovská. Všade boli nejaké knihy, prístroje a po stenách viseli obrazy rôznych čarodejníkov. Profesor Dumbledore stál pred nami s rukami za chrbtom a milo sa na nás usmieval.

"Sirius, takže? Čo je to tentokrát?" opýtal sa rovno.

"Dobrý večer profesor. Nič extra, len sme sa trochu pochytili so slečnou Peverellovou. Viete ako to vyzerá, keď sa ženy naštvú?" začal Sirius pokojne.

"Našťastie nie."

"Tak by som vám odporúčal navštíviť našu klubovňu aby ste videli, že sa ich provokovať neoplatí."

"A čo by som tam našiel?"

"Zhorenú sedačku." zamrmlala som potichu.

Profesor Dumbledore prekvapene zdvihol obočie a pozrel sa na mňa.

"Bola to nehoda pane! Naozaj! My sme po sebe so Siriusom hádzali vankúše a ako som chcela jeden zachrániť aby nespadol do ohňa, tak sa chytil. Keď som si to všimla tak som ho od seba odhodila. Na sedačku, a tá sa chytila...Potom sa tam objavila proferoska McGonagallová, ja som sa priznala, zamiešal sa do toho Sirius a sme tu." vychrlila som na jeden nádych.

Počula som ako si Sirius povzdychol a jemne pokrútil hlavou.

"Čo?" otočila som sa k nemu.

"Nemohla si ma nechať hovoriť? Chcel som to zobrať na seba." informoval ma.

"Opakujem, že je to čisto môj problém. Takže si ho vyriešim." odvrávala som mu.

Sirius mi na to chcel niečo povedať, ale bol prerušený.

"Takže to bola naozaj nehoda. Prečo si to chcel zobrať na seba Sirius?" opýtal sa chlapca vedľa mňa.

"Aby nemala problémy. Odo mňa sa také veci očakávajú skôr ako od nej." odpovedal jednoducho.

Nemala som slov. On sa ma naozaj chcel zastať a zobrať to na seba.

"Priatelia si pomáhajú." dodal a usmial sa na mňa.

Dojato som mu úsmev opätovala.

"Som rád, že sa považujete za priateľov. Podľa toho, čo sa aj ku mne donieslo to tak zo začiatku nevyzeralo. Vidím však, že sa to zmenilo." tváril sa spokojne.

"V tom máte pravdu pán profesor." potvrdila som jeho slová.

"A aby sme teda doriešili tú záležitosť s požiarom. Váš trest..." začal a ja som zaúpela.

"A je to tu zase..."

"A čo slečna Peverellová?" pousmial sa riaditeľ.

"Trest. So svojím šťastím znova skončím v Zakázanom lese. Najskôr upír, potom acromantuli a teraz? Dementor? Vlkodlak?"

"Ani jedno z toho. Pretože trest nebude. Tento incident bol naozaj náhodný. Nie ako ten s vedrom, ktoré sa pánu Malfoyovi vylialo na hlavu pri raňajkách."

"Neuveríte, ale aj na to bol dobrý dôvod." uškrnula som sa.

"Nechajte ma hádať. Ženský hnev." povedal a ja som súhlasne prikývla.

"Choďte radšej, než si to rozmyslím." kývol hlavou k dverám a my sme so Siriusom nezaváhali.

Rozlúčili sme sa a rýchlou chôdzou sa pratali z dosahu riaditeľne. Na chodbe pred kamennou obludou sme zastali a uškrnuli sa na seba.
Skôr ako však Sirius stihol niečo povedať, som sa mu hldila okolo krku a prinútila ho tým skloniť sa.

"Čo má byť toto?"

"Nazval si nás priateľmi."

"A nie sme nimi?"

"Sme." objala som ho pevnejšie a on mi objatie opätoval.

"Teraz by sme sa ale mali vrátiť." ozval sa po chvíli a ruky mi pevne omotal okolo pásu.

Sirius sa vystrel a zdvihol ma tým do vzduchu. Nie veľmi, ale predsa som nedočiahla na zem.

"A toto má byť čo?" pýtala som sa s úškrnom.

"Objala si ma a to sa určite dlho nebude opakovať. Tak to využijem." a s týmito slovami vykročil vpred.

"Takto nás akurát niekde zabiješ." pustila som sa a zošmykla sa na zem.

Ak ma už chce nosiť, tak prečo nie? Som navyše dosť unavená.

"Otoč sa cassanova." prikázala som, a keď tak urobil, vyskočila som mu na chrbát.

"Objímam ťa stále, je to pohodlnejšie, a ak aj zaspím cestou môžeš ma uložiť do postele. A teraz vpred!"

Sirius mi na to nič nepovedal, len sa zasmial a vykročil smer klubovňa.