Hranica reality

5.

Vonku ma oslepilo prudké ranné slnko. Chata bola orientovaná na východ, bola za ňou lúka a hustý les. Všetko však bolo iné, ako som mala vo zvyku. Zvuky prírody boli hlasnejšie a vône rastlín také prenikavé, až ma  rozbolela hlava. Ráno v horách som už zažila nespočetnekrát, nikdy som si ho však nepamätala takto. V neďalekých kríkoch sa čosi pohlo. Na čistinu znenazdajky vyšiel jeleň. Na tom by nebolo nič zvláštne, v Tatrách ich predsa žijú stovky. Tento však dominoval zlatými parohami a bol veľký takmer ako kôň. Pristupoval rovno ku nám, vôbec sa nebál. Cúvla som. Niekde som čítala, že jeleň môže byť dokonca nebezpečnejší ako medveď. Zlaté parohy musia byť navyše omnoho tvrdšie ako klasické, či nie?

,,Nemusíš sa báť," Andrej sa pohol smerom k zvieraťu a pohladil ho po lesklej hlave.

Nemohla som si pomôcť a nasledovala  ho. Bytosť ma fascinovala. Pozrela sa mi priamo do očí, oňuchla mi ruku a potom si o mňa obtrela hlavu. Mala neuveriteľne jemnú srsť, ničoho takého som sa v živote nedotkla.

,,Je to naozaj reálne?" zajachtala som.

Keby to bol len výplod mysle ovplyvnenej drogami, nemohla by som predsa tak dokonale cítiť mäkkosť jeho srsti.

,,Svojím spôsobom to nie je reálne. Si vo Fantázii." Andrej ma sledoval skoro rovnako pozorne, ako ja jeleňa.

Zviera sa zrazu otočilo a ušlo do lesa. Za sebou som začula kroky a zľakla som sa. Čo mohlo vydesiť takého majestátneho tvora?

Andrej ostal aj naďalej pokojný, otočil sa a uškrnul sa.

,,Zdá sa mi, že som vás ešte nepredstavil," vyčítal sám sebe.

Obzrela som sa ponad plece, stále som celkom nedokázala spracovať stretnutie s jeleňom. Stáli tam tí istí chlapci, čo nad mojou posteľou. Tentokrát však bez kapucní. Nie len ich pery vyzerali rovnako. Obaja mali orlí nos, svetlomodré röntgenové oči a temer biele vlasy. Boli dvojčatá.

,,Laura, toto sú Suelo a Kivi," Andrej ukázal najprv na toho naľavo, potom napravo.

Aj tak to bolo úplne zbytočné, pretože nebola šanca, aby som ich rozoznala.

Obaja naraz mi podali ruku a ja som netušila, komu mám prvému opätovať pozdrav. Rozhodla som sa, že jednému podám pravú a druhému ľavú. Ostali z toho patrične vykoľajení. Chvíľu nevedeli, ako majú prestriedať dlane, nakoniec sme si však všetci traja potriasli.

,,Mohla si to urobiť aj postupne," ozval sa Suelo.

Mal veľmi hlboký hlas, ktorý sa k jeho chlapčenskému vzhľadu absolútne nehodil.

,,Nechaj ju. Musí byť v šoku," zahriakol ho Kivi.

A vtedy som pochopila, ako sa dajú rozoznať. Kivi mal tón posadený neprimerane vysoko, znel ako čistý gay. Vážne, znel viac ako gay ako skutočný gay. A možno aj bol na chlapcov, kto vie.

,,Nehovoril si, že strážcovia sú Slováci?" nerozumela som ich zvláštnym menám.

,,Nevyzeráme ako rýdzo slovenskí junáci?" zasmial sa Kivi.

Bolo vidno, že je podstatne zhovorčivejší ako jeho brat.

,,Majú mená strážcov. Vo výcviku sa naučíš ovládať všetky prírodné sily - oheň, vodu, vzduch, zem, ale aj zvieratá a rastliny. S jedným ti to však pôjde najlepšie. A podľa toho dostaneš meno - môže byť v akomkoľvek jazyku, aby sme si uctili strážcov z iných krajín," Andrej bol asi niečo ako ich vodca, respektíve miestny sprievodca.

O Fantázii a Hranici rozprával rovnako zanietene, ako náš bláznivý učiteľ dejepisu o druhej svetovej. Pri Andrejovom výklade mi však neklesali viečka a nerozmýšľala som nad tým, čo si dám na večeru.