1.

694 33 6
                                    

Niekedy si človek hovorí, že jeho život je už dokonalý. Toho istého názoru som bola už aj ja. Mala som všetko, čo som si len mohla priať. Milujúcu rodinu a hlavne rodičov, najlepšieho priateľa Simóna, kamarátov a bezstarostný život.

Akurát sa prechádzam po piesočnej pláži pod našim domom. Aj keď nie sme veľmi bohatí, bývame v obrovskej vile. Zdedili sme ju v rodine.

Milujem, keď sa prechádzam po pláži, vdychujem čerstvý morský vzduch a počúvam jemné šumenie mora. Na nič nemyslím a vychutnávam si život taký, aký v skutočnosti je.

Po príchode domov som si už len hodila rýchlu sprchu a padla som unavená po celom týždni do postele. Zavrela som oči a nechala som sa unášať spánkom.

Ráno som sa zobudila na nezvyčajný čulý ruch. Natiahla som ruku a zobrala som si telefón. Ups... Na obrazovke svietil čas 10:53. Trošku som zaspala.

S veľkou nechuťou som sa postavila. Rozhodla som sa ísť dole aspoň po vodu. Hodila som na seba župan a vlasy som sčesala do voľného copu. No cestou dole po schodoch som započula neznámy hlas.

??? - Ďakujem pani Valenteová.
Mama - Nemáš zač. Ak chceš, môžeš tu zostať. Luna by mala prísť už každú chvíľu.

Moja mama odišla. Ja som stála na konci schodov a čo najviac nenápadne som sa snažila pozorovať neznámeho chlapca. Krátke čierne vlasy a čierne oči. Ale kto to je?

??? - Nemusíš sa schovávať, ja viem, že ma tu už chvíľku sleduješ Luna.

Tak toto ma prekvapilo. Síce som vyzerala divne, rozhodla som sa ho spoznať.

Luna - Prepáč že sa pýtam, ale kto si? A čo tu robíš?
??? - Jeee jasné, prepáč, že som sa nepredstavil. Som Matteo Balsano a som tu s otcom. Ty ešte asi o ničom nevieš.
Luna - O čom by som mala vedieť?
Matteo - To nech ti radšej povedia tvoji rodičia.

A vtedy akurát do kuchyne vošla moja mama. Využila som situáciu.

Mama - No konecne si vstala a ... ale ako to vyzeráš?
Luna - Nevedela som, že máme návševu.
Mama - Luna musím ti niečo dôležité povedať. Matteo mohol by si nás nechať chvíľu osamote prosím?
Matteo - Samozrejme.
Luna - No tak mami, čo sa tu deje?
Mama - Miláčik. Pan Balsano nám dal ponuku, ktorá sa nedá odmietnuť. Dostaneme veľmi dobrý plat...
Luna - Ale...?
Mama - Ale musíme sa presťahovať k nemu do domu v Buenos Aires.
Luna - To si robíš srandu, že? Ale... ale kedy odchádzame?
Mama - No... odchádzame zajtra. Mala by si sa začať baliť.
Luna - Ale čo moje narodeniny? Veď o 2 dni mám mať 17. Plánovala som so Simónom veľkú párty pre všetkých kamarátov.
Mama - Luna nemáme na výber. Je to príležitosť, ktorú sme nemohli odmietnuť.
Luna - D... dobre...

Už som to nezvládla. So slzami v očiach som vybehla naspäť do svojej izby. Zobrala som do ruky mobil a vytočila som Simónove číslo. Hneď ako to zdvihol som mu pomedzi vzliky povedala:

Luna - Simon... tá oslava... sa ruší...
Simón - Luna ale čo sa deje? Prečo tak plačeš?
Luna - Zajtra odlietam... do Buenos Aires... rodičia... tam dostali... dobrú prácu.
Simón - Luna prosím už neplač. Ochvíľu som u vás.

Položil to a mal pravdu. O pár minút sa domom rozoznel zvonček a potom som už len počula mamin hlas:

Mama - Luna je hore v izbe.
Simón - Ďakujem Mónica...

Zaklopal na dvere a vošiel dnu. Ja som si pretrela oči a vrhla som sa mu do náruče. Tak veľmi som potrebovala jeho objatie.

Vedela som, že sa sťahovať budeme. A tam mi Simón pomohol s balením vecí. Keďže budeme bývať v luxusnej vile, nebrali sme žuaden nábytok. Vybrala som dva obrovské kufre. Do jedného som dala všetko svoje oblečenie. Nechala som si len čierne legíny, čierny sveter, čierne tričko a čierne tenisky s čiernymi ponožkami. Do druhého kufra som si pobalila elektroniku, zvyšné oblečenie, fotky, pamiatkové predmety a korčule.

Nakoniec som ale z kufru vytiahla medailón a korčule. Oba kufre som zapla a so Simónom sme išli na terasu. Tam vytiahol gitaru a zahral mi pieseň Valiente.

Potom som sa s ním už rozlúčila. Slzy mi začali stekať vo veľkých prúdoch po tvári.

Simón - Luna neboj sa, všetko to bude v poriadku.
Luna - Simón nič nebude v poriadku. Ja už sa nemusím nikdy vrátiť.
Simón - Musíš veriť, že sa vrátiš. Ja už musím ísť domov.
Luna - Najradšej by som nikam nešla. Maj sa Simón. Nikdy na teba nezabudnem.

Simón odišiel a ja som sa vybrala do svojej izby. Moje oči boli zaplavené slzami.

Kráčam hore po schodoch, keď v tom započujem mamin hlas.

Mama - No Luna... konečne som ťa našla.
Luna - Čo potrebuješ?

Snažila som sa zniť čo najviac v pohode. A podarilo sa mi to.

Mama - Dnes tu pan Balsano aj Matteo prespia. Mohla by si prosím ťa ukázať Matteovi izbu?
Luna - Jasné mami. A kde má byť Matteo?
Mama - Priprav mu izbu hneď vedľa tvojej.

Akurát do kuchyne vošiel Matteo. Mama sa na neho usmiala.

Mama - Matteo tu Luna ti ukáže tvoju izbu, kde dnes prespíš.
Matteo - Ďakujem Mónica.
Luna - Tak poď za mnou.

Pomaly som začala kráčať schod po schode a snažila som sa zadržiavať slzy. Na tvári som mala až veľmi prekuknuteľný falošný úsmev.

Keď sme vyšli hore na poschodie, odtvorila som dvere.

Luna - Tak tu budeš dnes spať. Nie je to asi až tak nóbl, na aké si zvyknutý, no nič lepšie tu nemáme.

Pri tejto vete moje srdce začalo byť ako splašené.

Matteo - Je to tu nádherné. A Luna... neboj sa. Sťahovanie nie je až také zlé.
Luna - Ja... donesiem ti periny. Za chvíľu som tu.

Už som to nezvládla. Vyšla som z izby a slzám nechala voľný priebeh. Po chvíli som si pretrela oči a s perinami som vošla dnu.

Luna - Kúpelňa je na konci chodby. Ak by si náhodou niečo súrne potreboval, budem vo vedľajšej izbe.
Matteo - Ďakujem.
Luna - Nemáš zač...
Matteo - Luna ja viem, že sa toho sťahovania bojíš...
Luna - Matteo ja neviem čo sa so mnou deje. Nikdy som sa nesťahovala. Bojím sa, že keď opustím toto miesto, nebudem sa vedieť znovu dať dokopy.
Matteo - ...
Luna - Ja... prepáč, že som ťa tým zaťažovala.

Slzy mi začali stekať po tvári a ja som tam už nedokázala dlhšie byť. Rozbehla som sa do svojej izby a zavrela som za sebou dvere. Schúlila som sa na posteli do klbka a plakala som. Pri plači som zaspala.

Takže toto je taký menší úvod. Budem rada za vote (aby som vedela, že vás príbeh zaujal). Podľa aktivity pridám ďalšiu časť.

Prečo práve Balsano?Where stories live. Discover now