✔📖 DRAČIA PERLA - kniha prvá - Zelený drak

11) č.2/2 Houréni útočia!

Ledva opustili okolie bystriny, Ren ju zatiahol za široký strom, odkiaľ opatrne vykukol. Na jeho tvári nebol ani náznak strachu, ktorý prechádzal Monikiným celým telom. Ren vyzeral naopak veľmi chladne a rozvážne. Keď si ho dievčina premeriavala pohľadom, všimla si, že ju drží za ruku. Z jeho pevného stisku cítila, že ju chce ochrániť a spraví pre to všetko, čo bude v jeho silách. To Moniku donútilo k úsmevu a trochu sa upokojila.

„Vidím troch, ak budeme dosť rýchli, viem, kde ich môžeme striasť," šepol Ren s pohľadom upretým smerom, odkiaľ prišli. Vtom ticho temného lesa preťalo pípanie Monikiných digitálnych hodiniek, ktoré si nastavila ešte pred spaním. Dievčina okamžite zbledla a vytrhla sa z Renovho zovretia, aby ten zvuk umlčala. No už bolo neskoro, Houréni pípanie počuli a rozbehli sa ich smerom.

Ren sa na to otočil k Monike, vyzeral naštvane. Boju sa chcel vyhnúť, ale teraz to už nebolo možné. Schmatol Monikinu ľavú ruku s hodinkami a trhol ňou k sebe, čo donútilo dievčinu urobiť krok k nemu. Ocitla sa v jeho tesnej blízkosti a vydesene mu hľadela do očí. Myslela si, že jej ten prekliaty vynález strhne a rozšliapne, ale namiesto toho sa k nej priklonil a strčil jej do ruky svoju trojuholníkovú dýku.

„Nenechaj sa zabiť," šepol Ren a s tým vystúpil spoza stromu. Muž vyžaroval silu a mal pohľad plný odhodlania bez strachu o svoj vlastný život, čím Moniku úplne ohúril. Bez dychu sledovala, ako od nej jej spoločník odchádza do boja s obludami, ktoré bol rozhodnutý zabiť.

Monika sa však bála, ako ešte nikdy. Videla, čoho sú Houréni schopní v jej svete i v tomto. A napriek tomu, že bol Ren fakt dobrý v boji, jeho protivníci dokázali čerpať silu z kostí, z ktorých bolo tvorené ich brnenie, kvôli čomu sa neunavili tak ľahko a i zranenia znášali lepšie. Monika nevedela, ako toto prežijú bez moci Zeleného draka, ale dúfala, že mal Tomen pravdu a ešte sa vráti do svojho sveta. Privrela na moment oči, aby potlačila úzkosť a strach, ktorý pociťovala, a následne vykročila spoza stromu.

Ren už vtedy držal svoje dva päťdesiaťcentimetrové meče v rukách a pripravene čakal, kým k nemu pribehne najväčší z Hourénov. Netvor vyzeral priam besne! Sliny sa mu hromadili okolo obrovských úst so špicatými zubami a ziapal ako zviera. Celé jeho telo bolo pokryté rôznymi druhmi kostí tvorov, ktoré skolil. Dokonca i na hlave mal lebku so štyrmi veľkými rohmi.

Ren Hourénovi siahal len niekde po hruď, ale veľkosť príšery ho nezastrašila, ba naopak, vedel, že to proti nemu bude môcť využiť. Preto viac pokrčil kolená a pevnejšie chytil rukoväte svojich zbraní.

Keď obluda pribehla k Renovi, okamžite sekla so svojím krátkym širokým mečom. Ren útok vyblokoval prekrížením svojich mečov nad hlavou a plynulým oblúkom stočil zbraň obludy k zemi. Vtom ale pri Renovej nohe šľahol bič a musel ustúpiť, čím stratil svoje výhodné postavenie nad príšerou.

Monika hľadala očami odkiaľ prišla rana bičom, ale kebyže sa neozve prenikavý chichot, nenapadalo by jej pozrieť sa hore do korún stromov. Na jednom z dolných konárov totiž sedel vychudnutý Hourén s obrovským zubatým úsmevom a nalomenou ľudskou lebkou cez hlavu.

„Výborne, má so sebou ženu. To si užijeme," vyškieral sa na strome netvor.

„Ssaa! Prestaň rozprávať a pomôž Bryssovi s tým chlapcom!" ozval sa tretí Hourén syčiacim hlasom neďaleko stromu, na ktorom sedel jeho druh. Tento netvor, na rozdiel od ostatných, nemal na hlave lebku zvieraťa. Monike sa takto naskytol pohľad na neuveriteľne ohyzdného Houréna, ktorému sa z tváre takmer oddeľovala koža, ktorá zdanlivo už prechádzala hnilobným procesom. Netvor nemal nos, vyzeralo to, akoby mu ho niekto odrezal. K tomu mal červené oči a špicaté ostré zuby, ktoré sa mu skoro nezmestili do úst.