Katrin [LoTR FF]

25. KAPITOLA - Hmlisté hory

Zima roku 3012 udrela nečakanou silou. Stredozem sa ani nenazdala a zrazu bola pod belostnou prikrývkou, ktorá sťažovala cestu trom pútnikom v blízkosti Hmlistých hôr.

Katrin neraz ľutovala, že uprosila svojich spoločníkov, aby pobudli dlhšie v povodí rieky Glanduin. Našla tam totiž to, po čom jej srdce bažilo najväčšmi. Jeden večer, keď sa schovali pred búrkou v hostinci za ňou prišiel Gandalf, držiaci v ruke zvitok papiera.

„Toto som objavil zapadnuté za posteľou. Myslím, že je to určené tebe," povedal a odišiel z izby, nechajúc ju samu.

Polovíla opatrne zvitok roztvorila a potom sa zahľadela na atrament, ktorý časom už skoro vybledol.

Drahá Katherinë,
Veľmi rád by som za tebou prišiel do Pattenwille. Máš pravdu, cestou som zažil veľa dobrodružstiev, o ktorých by som ti rád porozprával. Udialo sa toho mnoho a možno je čas, aby som sa stiahol do ústrania a doprial si trocha odpočinku

List ďalej nepokračoval a polovíla sa rozplakala. Nemusel tam byť ani podpis a hneď vedela, kto tento zvitok papiera napísal. Nikto ju nevolal jej celým menom okrem Alatara a jej otca. A teraz sú možno obaja mŕtvi. Čo prinútilo Alatara v náhlivosti odísť a nechať tu nedopísaný list? Povinnosti? Či azda niečo iné?

Polovíla nepoznala odpovede na svoje otázky a to ju privádzalo do šialenstva. Od zúfalstva skrčila list a hodila ho do ohňa. Okamžite to ľutovala, no bolo neskoro. List zhorel, rovnako ako zhorela Katrinina nádej. Odvtedy už nenašli žiadne stopy ani zmienky o Alatarovi Modrom. Katrin napokon vzdala svoje pátranie a rozhodla sa naplno venovať hľadaniu Glocha.

No aj napriek tomu stratili veľa času a kým prišli k Hmlistým horám našla ich zima. Prechod cez ne bol zľadovatený a ťažko prechodný pre nich a nieto ešte pre kone. Napriek tomu si ich nemohli dovoliť stratiť. Viedli ich za uzdy po úzkych cestách a neraz sa jednému z nich podlomili nohy.

„Takto to ďalej nejde! Musíme ich pustiť, inak sú ich dni spočítané!" snažil sa prekričať skuvíňajúci vietor Aragorn.

„Ak Glocha nenájdeme v horách, ťažko ho doženieme bez koní!" nesúhlasil Gandalf.

„Teraz nás však zdržiavajú a pripravujú o drahocenný čas! Musíme ich pustiť! V divočine majú väčšiu prežiť ako tu!" pridala sa k Aragornovi aj Katrin.

Gandalf nakoniec privolil a pustili kone na slobodu. Tie sa rozbehli späť, ďaleko od Hmlistých hôr a ich úzkych uličiek.

Katrin sa ešte viac zababušila do plášťa a trocha podskočila, aby uľahčila svojmu chrbtu od ťažkého batoha. Keby mohla, zdvihne hlavu a pozrie sa, či je deň alebo noc. Lenže hustý sneh jej to nedovoľoval a čo viac, už to bolo dlho, čo naposledy videli slnko. Všade navôkol vládlo ponuré šero a oni nedovideli poriadne ani pred seba. Polovíla pomaly začínala mať pocit, že už nikdy neuzrie svetlo. Že už nikdy nepocíti teplo slnečných lúčov na svojej koži. Nohy a ruky mala skrehnuté až na kosť a vôbec si ich necítila. Preklínala samu seba, že jej nenapadlo vziať si so sebou hrubší plášť. Ten jej už bol do nitky premočený a zmrznutý, že sa nedal ani len ohnúť.

Putovali bez prestávky. Hory boli nebezpečné a oni sa nemohli zdržovať, ba ani zakladať oheň. Škrati, čo tu žili boli čoraz odvážnejší a takéto tmavé počasie im len vyhovovalo. Katrin mala neraz pocit, že ich niekto sleduje a neustále sa jej vybavovala spomienka na tie dni, kedy prechádzala cez hory po prvýkrát. Tak veľmi dúfala, aby ich škratí útok nepostretol aj tento raz.

„Hej, poďte sem! Je tu jaskyňa!" zvolal Aragorn a zamával rukami, aby prilákal Gandafovu aj Katrininu pozornosť.

„A je bezpečná?" spýtal sa Gandalf náhliac sa k Chodcovi. Oprel sa o kamene pri vchode a nazrel dnu. Jaskyňa bola tmavá a poskytovala by dokonalý úkryt každému nepriateľovi, ktorý by ich chcel napadnúť od chrbta.