Všetko má svoj koniec - ✔️

❤ twenty - five ❤

Svoje oči som zabodla do jeho ruky.

Jeho prsty sa hýbali! Mne už totálne hrabe.

,,P-pán doktor?"spýtala som sa ho.
Prišiel pri posteľ a keď uvidel jeho pohybujúcu ruku ,potľapkal ma po ramene.

,,Gratulujem."povedal a odišiel.

,,S-sab..."začal hovoriť. Celá šťastná som začala plakať. Silno som ho objala.

,,I-idem pre ostatných."povedala som a už chcela ísť, ale chytil ma za ruku.

,,Prosím opustite miestnosť,pán si potrebuje oddýchnuť."naletela sem sestra. S ospravedlňúcim pohladom som odišla.

So slzami ,ktoré mi zmáčali líca som utekala za ostatnými .

,,Marcus!"zakričala som na neho. Vážne sa mi nechce utekať. K tomu som na 1 768 ,oddelenie pre psichopatov. Keď ma sestra uvidí...neviem či neskončím rovno v blázninci.

,,Áno?"

,,O-on sa z-zobudil."začala som od šťastia na novo plakať. Šťastnejší deň v živote som ešte nezažila.

,,S-sabrina prosím!Tieto tvoje bludy mi láskavo nehovor. Nevidíš že všetci sme z toho zrútení a ty sa tu usmievaš a hovoríš nejaké tvoje bludy!Choď radšej ,na to tvoje oddelenie pre psichopatov!!"začal po mne kričať , potom nasadol do auta a odišiel preč

Stála som tam ako prikovaná,sama a i dokonca v daždi. Zatiaľ ešte malé kvapky dažďa, mi dopadali na tvár,kde sa objavovali slzy smútku.

Nikdy by som nečakala že by mi práve on,niečo také nakričal.

Môj život naozaj nemá cenu...
N-nikdo ma nemá rád. Ani na pohreb by mi už neprišli.

S-sabrina veď tu máš Martinusa

Ozvalo sa svedomie

Martinusa?Marcus má pravdu som psichopat ,ktorý má bludy.A i keby sa naozaj zobudil...mňa počúvať nebude...pôjde znovu za Loren.

Môj život nemá cenu,nič v mojom živote nemalo cenu. MAMA A OTEC ,len vy budete v mojom srdci navždy.

Ostatný sú len tý, ktorý majú svoje názory o mne, aký som blázon. Prečo neskončiť zo životom?I teraz.

,,Poďte dnu."prerušila ma o premýšľaní, mojej samovraždy sestra.

S mojou neprítomnosťou ma ťahala na to moje oddelenie.

Zavrela dvere a moja jediná možnosť bola,si ľahnúť do postele.

***

Dlhé hodiny do noci, som ticho plakla alebo proste rozmýšľala čo sa dneska stalo.

22:38

Pozrela som sa na hodinky.

Nadýchla som sa a vydýchla. Postavila som sa z postele a potichu vyšla von.

Ani jedna sestra!Fu.

Potichu som šla na dolné oddelenie.

,,Doktorka,na 689 sa začína rodiť!"vyhlásila sestra. Rýchlo som sa skryla za stenu. Keď odišli, šla som na 487.

Otvorila som potichu dvere a následne ich zavrela .

,,Ehm... a-a-ahoj."dostala som zo seba.

,,N-nešla si z-zavolať ostatných?"spýtal sa slabo.