Placebo MY - Baja Dolce

Ukážka z prvej kapitoly

Prišla medzi nás tak náhle. Rodičia ju mali radi a ja som ju za to ešte viac neznášal. Už raz ma prinútili deliť sa. Vtedy, keď prišiel Ben. Toho malého hajzla som si však po čase obľúbil. V podstate bol rovnaký ako ja. Možno som mu bol vzorom alebo čo. Poslúchal ma na slovo. Rástli sme spolu a všetko bolo super, až kým neprišla ona. Chudera Ema. Museli sme s ňou jednať ako v rukavičkách. Ja som za to mohol, že jej skapala mater? Vraj sme tretia rodina, v ktorej sa ocitla. Bohvie prečo. Možno pre to, aká bývala hysterická. Ten jej každovečerný rev sa nedal počúvať. Moji rodičia sa už nestarali o to, čo chcem ja alebo Ben.

Mama vždy túžila po dcére, no mala mňa. Potom, keď bola druhýkrát tehotná s mojou sestrou, potratila a viac už naši nemohli mať deti. Rodičia mali kašľať na to. Načo si do nášho domu brať cudzie decká? Nestačil som im predsa ja? Snažil som sa, ale moja mama bola ako posadnutá. Upokojila sa až keď do domu priviedli toho druhého votrelca. Vtedy sme sa s Benom ešte viac zomkli. Spájala nás naša spoločná nenávisť k tej malej mátohe.

Prečo jej dali izbu vedľa tej našej? Mama ju večer dopovala liekmi, lebo to jej vrieskanie sa už nedalo počúvať. Po určitej dobe mi však jej krik začal chýbať. Ona mala trpieť. Za to, že bola matkiným miláčikom. Potreboval som počuť jej krik. Jedného dňa prišiel Ben so zvráteným nápadom. Budeme ju strašiť až sa z toho zblázni. Nech trpí. Čo možno najviac. Ja som si v tomto dome tiež vytrpel svoje.

Naši šli ten večer niekam dočerta. Tá krava Jana, čo nás strážievala, však zavadzala. Ben ukradol mame lieky na spanie a potajomky sme Jane primiešali dvojitú dávku do čaju. Čakali sme, kým tá ženská zaspí. Ema už spala. Prikradli sme sa do jej izby. Srdce mi tĺklo ako šialené. Nie však strachom, ale čírym vzrušením. Och bože, ako ma ten pocit moci vzrušoval. Zrazu mi nestačilo obyčajné strašenie, aj keď už bola hore a kričala. Chcem som ju raniť. Chcel som ju mlátiť. Chcel som, aby prosila o smrť. Bol som z toho nadržaný. Už keď ju mám takú vystrašenú, využijem to naplno, pomyslel som si vtedy. Benovi sa tá hra páčila. Chytal ju tiež, mlátil ju, keď sa nám bránila. Držal ju, keď som si na nej ukájal svoju náhlu potrebu. Brat ju mlátil s radostným zápalom v očiach, akoby to bolo prirodzené. Ona si to pokorenie zaslúžila. Chceli sme ju naučiť, že v tomto dome sme pánmi my. Nebolo tu pre ňu viac miesta.

Keď nás brali policajti, nechápali sme tomu. To ona bola na vine a nie my. Brala nám to, čo bolo naše. Nerozumeli sme, prečo práve nás dali do toho zariadenia, kde patrila ona. Správali sa tam k nám hnusne. Ben bol odo mňa menší a často ho bili. Rodičia sa nám obrátili chrbtom. Vraj už nie som ich synom. Ale prečo? Čo zlé som spravil, keď som si bránil svoje?

Ben vraj umrel. Povedala mi to psychiatrička. Neveril som jej ani slovo. Bola to odporná žena, ktorá mnou chcela manipulovať. Jej jediným cieľom bolo zlomiť ma. Prinútiť ma k tomu, aby som oľutoval, čo som spravil. Túžila, aby sa zo mňa stal slaboch, ktorý si nestojí za svojimi činmi. Ja som však bol silný. Každým dňom viac.

Prestali mi pichať do tela tie sračky a jediné, čo som mal v mysli bolo, že musím nájsť Bena. Vždy nás rozdeľovali. Vedeli, že spolu sme silní a nepremožiteľní. Hľadal som ho. Niekoľko mesiacov. Pokiaľ sa mi neprihovoril. Stál som oproti zrkadlu a nechápal som, odkiaľ jeho hlas ide.

Tu som, povedal mi vtedy. V kúpeľni som bol sám. Pozornejšie som sa zahľadel na svoj obraz. Ukrývam sa. Nedovolili mi ísť za tebou, ale už som tu, Zayn. Benov hlas bol čoraz silnejší. Pochopil som. Prišiel ku mne. Prišiel. Bude to naše tajomstvo, inak nás opäť rozdelia. My však musíme ujsť. Už sme tu toľko rokov. Musíme vyhrať. Spolu to zvládneme. Prikyvoval som svojmu odrazu. Áno. Už je čas.

Zdvihla mi telefón asi po dvoch zazvoneniach.

„Haló," ozvala sa. Jej hlas sa zmenil tak ako aj ona. V ruke som držal výtlačok novín a zízal na jej fotku. Znela bezstarostne, možno až šťastne. Nám zničila život a ona si žije, akoby nič. Tá malá skurvená suka! Zaťal som ruku do päste a sťažka som dýchal.

„Haló, počujeme sa?" pýtala sa znovu. Ben v mojej hlave nenávistne škrípal zubami. To ona ma zabila. To ona, vravel a ja som s odhodlaním začal snovať plán.

Nič nie je vždy navlas rovnaké. Ani miesto, ani osoba, ani pocit... Dokonca ani miestnosť, v ktorej stojíte. Raz ste v nej prežívali niečo nové a šokujúce, niekedy ste v nej stáli plný pochybností, inokedy ste v nej skákali od šťastia alebo plánovali vašu budúcnosť a plnenie si snov. Boli však aj dni, kedy sa vám jej štyri steny zdali ponurejšie a smutnejšie ako kedykoľvek predtým. Keď aj slnečné lúče sentimentálne na konci dňa hladili jej steny bezútešnými odtieňmi oranžovej a červenej.

Tá miestnosť bola vždy iná.

Podľa pocitu. Podľa emócie.

Podľa teba.