Wilde vs. Styles 2. séria

18. Ona mi neverí, Louis..

Vyšiel som zo záchodu a na celú miestnosť som zreval:

„Kde som?“ všetci na mňa kukali jak na somára so psími ušami, no potom sa začali rehotať. No poviem vám, hlava mi išla prasknúť.

„Au!“ zakňučal som a šiel som si sadnúť späť k baru, kde na mňa čakala barmanka.

„Myslím, že už máš dosť.“ povedala a šla mi vziať fľašu.

„Nie!“ hystericky som vykríkol a schmatol som fľašu ako prvý. Začal som ju objímať a nechcel som ju pustiť. Keby toto natočili novinári, som v totálnej riti. Haluze by so mňa mali aspoň mesiac. Potom by zrobil niekto iný nejakú blbosť a bol by v novinách on.

„Harry!“ ozvalo sa od dverí do baru. Chytil ma strach a bál som sa otočiť. Bál som sa pozrieť, tomu človeku do očí.

„Harry, ty debil!“ znovu sa ozvalo. Snažil som sa prekonať svoj strach a pomaly som sa začal otáčať k osobe, ktorá na mňa kričala. Otočil som sa celý a svoj pohľad som premiestnil na osobu pri dverách. LOUIS! Ale, čo ten tu robí? Veď nevedel, kde som, či? Ale nie! Nevedel. Veď som mu nič nehovoril. Alebo hovoril? Ja neviem už..

„Ty nie si kompletný!“ znovu sa rozčuľoval. To nie je dobré! Louis naštvaný, to nie je nikdy dobré. Naposledy, keď bol naštvaný rozbíjal taniere, hádzal po nás naše cédečka s podpisom a chcel si ísť kúpiť pištoľ. To už sme ho však zastavili, teda.. zamkli sme dom a všetky kľúče sme skryli. No zbraň v dome určite netreba!

„Čo?“ opýtal som sa a stiahol som sa ako vystrašený psík. Už som ani opitý nebol. Hneď som z neho vytriezvel. Bože to sa na nás ale musia baviť. Došiel ku mne a poriadnu mi vrazil do sánky. Hneď som letel k zemi. No to bola šupa. Dúfam, že tam nebudem mať monokel.

„Louis! Šibe ti?!“ vybehol som po ňom a začal som sa štverať naspäť na stoličku.

„Mne šibe? Si sa zbláznil? Harry, ty nie si kompletný! Vieš ako som sa o teba bál, ty idiot? Neberieš mi telefón, ožerieš sa jak sviňa a ešte sa pýtaš, či mi nešibe!“ no to je pekná scénka. Už si asi začínajú myslieť, že sme teplý. No vážne! Kto príde za kamarátom do baru a povie mu, že sa oň bál a predvedie mu tu národné divadlo? Nikto! No Louis, to je asi nejaká výnimka pre všetko.

„Louis, upokoj sa. Však som si len vypil! Nič sa nedeje.“ snažil som sa ho schladiť. Či sa to podarí nie je zaručené. Jemu keď prepne, treba ho aspoň tri hodiny upokojovať.

„Že sa nič nedeje?! Ty si fakt debil, Harry! Najprv mi zavoláš takú závažnú správu, potom zmizneš, nedvíhaš telefón! Ja sa z teba scvoknem!“ zasa po mne začal kričať.

„Barmanka, doneste mi jednu fľašu Jacka, vezmem si ju domov a aj toto.“ otočil som sa za babou za barom a ukázal som na fľašu, ktorú som stále objímal. Nebola nejaká nadšená, no nakoniec prikývla.

„A zaplatím.“ dodal som. Znova prikývla a prišla za mnou s fľašou Jacka a aj účtom. Vytiahol som svoju peňaženku. Čudo, že ju ešte vôbec mám! Zaplatil som, pobral som si veci a šiel som s Louisom von. Nikto neprehovoril, celý čas medzi nami vládlo ticho. Zavolal som taxíka a odviezli sme sa ku mne domov. Stále medzi nami vládlo ticho, až kým sa nezabuchli dvere môjho bytu.

„Harry, prečo si sa chcel zabiť?“ opýtal sa ma Louis a venoval mi unavený pohľad. Nečudujem sa mu. Mňa mať na krku, to je horšie ako s desiatimi štencami. Ani Letty sa nečudujem, že sa na mňa vykašľala, ale kurva to bolí. Bolí ma to neskutočne. Nechcem už, aby to bolelo. Chcem byť šťastný. Chcem byť s ňou a s mojím dieťaťom. Do riti! Teraz začnem revať. Super! Snažil som sa zahnať svoje slzy, no nepodarilo sa. Prvé kvapky mi stiekli po lícach a s ťažkosťou dopadli na drevenú dlážku. Louis sa zamračil a hneď dobehol ku mne. Silno ma objal a pomaly so mnou prešiel do obývačky, kde sme sa usadili na gauči.

„Neplač, Harry. Ono sa to vyrieši. Prosím, neplač kamarát.“ teraz upokojoval pre zmenu on mňa. Tuho ma zvieral vo svojom objatí a pomaly sa mi snažil vybrať fľaše z rúk. Pustil som fľaše a nechal som ho, aby mi ich vzal. Ruky som obmotal okolo neho a zvieral som ho ako veľkého plyšového macka. Takého, akého som dal Letty. Bože, Letty! Spustil som ešte väčší rev a moja hlava išla vybuchnúť od toľkej bolesti. Stále myslím len na ňu. Je to normálne? Vo dne v noci, ešte aj v mojich sprostých snoch.

„A ako? Hmm.. keby nebolo bábätka, tak ju už nikdy neuvidím.“ smrkol som do jeho trička. No čo.. tak mu ho potom vyperiem.

„Louis, ona mi neverí, že ju milujem.“ vyhŕkol som zo seba a znova som smrkol.

„Čo si urobil preto, aby ti uverila?“ opýtal sa a podvihol obočie.

„Kúpil som jej asi dvojmetrového maca a veľkú kyticu ruží. Veď pozri tam je za tebou.“ povedal som a pustil som ho z objatia. Ukázal som mu smerom zaň, kde ešte stále sedel medveď. Chrbtom ruky som si zotrel slzy a konečne som mal menej rozmazané videnie. Pozrel som sa na Louisa, ktorý si obzeral medveďa.

„Aj ja chcem takého.“ povedal detským hlasom. Musel som sa na tom zasmiať. Znelo to dosť divne.

„No čo? Veď to je pecka na turné. Keď nie som s El, tak môžem objímať v noci maca.“ vysvetlil. Zasa som sa zasmial. No áno. On s tou jeho El. Znovu sa dali do kopy. Som zaňho rád a prajem mu to, no aj mu to závidím. Závidím mu to, že môže ísť kedykoľvek za svojou polovičkou a tá ho nepošle do riti. Miesto toho ho privíta z otvorenou náručou, pusou na líčko a vrúcnym objatím. Aj ja to chcem! Chcem, aby som bol opäť za dobre s Letty.

Takže ďalšia časť písaná u babičky.. sesternica sa na tom len smiala.. musela som jej to prečítať.. ťawa jedna.. čo hovoríte na scénku  v bare? poradí mu Louis niečo nové na získanie Letty? alebo mu poradí, aby na ňu zabudol? čo myslíte? vyjadrite sa v komentoch srdiečka  moje zlaté.. a votes tiež potešia.. :)