What the hell?

Iba jeden

Ďalšie dni prebiehali v celku tak isto. Ráno škola, po škole 2 max 3 hodinová vychádzka, spánok a zase dookola. Jeden deňsme išli zase do humna. Tento krát sme tam boli v rozpoložení: Ja, Kika, Natal, Maťo, Tónko. Začali sme úplne normálne, kofola ako vždycky. No to by nebol Tónko, keby nevyslovil tú vetu.
"Dáme aspoň po jednom" šibalsky na nás žmurkol a ani nečakal na našu odpoveď, už objednával. Modlila som sa, aby to tento raz naozaj skončilo iba pri jednom, pretože 3 mesiace abstinovania prerušiť rovno poldecákmi, vedela som že to není dobrý nápad.
Tónko mi doniesol moj poldecák hnedej tekutiny (rum) spolu aj s kofolou. Pozrela som sa na to ako na starého známeho ktorého som dlho nevidela. Bála som sa ako zvládnem tú trpkú chuť. Aby sme sa pochopili predtým to pre mňa nebol absolútne žiaden problém. Bola som zvyknutá. No 3 mesiace som nič tvrdšie ako prosseco nevidela, čiže áno, mala som obavy. A boli aj oprávnené...
Štrngli sme si a ja som do seba poldecák naliala čo najrychlejšie len aby som to mala už za sebou. Horká chuť mi bludíla celým telom aj keď som sa to snažila ubrzdiť kofolou. Po chvíli to prestalo.. A bola som spokojná. Po 5 minutách som započula vetu ktorú som počuť naozaj dneska nechcela...
"Treba do druhej nohy, nechceme predsa krívať"
Dobre Sára, klud, budú iba dva, to zvládneš. Najhoršie na tom bolo že už po tom prvom som to na sebe cítila. Keď sa predomnou zjavil ďalší poldecák, chcelo sa mi plakať. Zase sme si štrngli a zase som to do seba naljiala aby som to mala čo najskôr za sebou. No vtedy to začalo..
Moja nálada sa začala nekontrolovatelne meniť. Zrazu mi prišlo vtipné aj to že oproti mne niekto sedí.
"Beriem ďalšie kolo, či sa to niekomu páči alebo nie!!" zrazu zo mňa vyšlo. Neviem ako a ani prečo, ale šmatlavým krokom som išla zobrať ďalšie.
Kopli sme ich do seba a samozrejme že pripitá Sára ktorá dostala slinu sa nenechá.
"Chceme krívať? Nechceme" s týmito slovami som sa postavila a išla zobrať ďalšie.
To som robiť nemala...
Cítila som sa zle. Velmi zle, no najhoršie na tom bolo že bol čas ísť domov. Postavila som sa a až vtedy začalo to najhoršie. Všetko sa mi točilo, cítila som že neviem poriadne chodiť. Nemohla som ísť takto domov. Až po chvíli som si uvedomila že niekto ma podopiera aby som normálne išla a aby som nespadla.
"Sára, takto domov nejdeš, máš čas ešte 20 min., ideme ku mne, skúsiš sa tam vygrcať alebo ja neviem a až potom pojdeš domov"
Vnímala som každé slovo ale nevládala som odpovedať. Hneď ako som prišla ku Kike, išla som obíjmať wecko. Vracala som ale málo, iba keď som si pomohla. Stále mi nebolo dobre, stále sa mi všetko točilo, ale už som bola schopná ako tak rozprávať a udržať sa na nohách. Rozlúčila som sa s Kikou ktorá mi popriala vela šťastia a išla som domov.
Nádych, výdych, nádych, výdych.
"Ahoj mami"
"čááu" počula som z obývačky, ďakujem pane bože, že pozerá niaky film, ktorý je zaujímavejší ako ja a nejde za mnou.
Dala som sa do pyžama že si idem okamžite lahnúť a spať a bolo mi jedno že je 18:00. Lahla som si a vtedy to začalo. Kolotoče zadarmo. Snažila som sa aj cez to zaspať. No zrazu som mala celý moj ibsah žalútka v papuli a vedela som že pojde viac. Čo najrýchlejšie som sa postavila a zobrala moj miniatúrny kôš s mackom Pú zo stola a všetko to vypustila tam. Modlila som sa aby mama nič nepočula ale chvalabohu nepočula. Nemohla som ho ísť vyliať do záchoda, čiže som ho iba schovala do skínky kde mám knihy. (fuuuuuuujjjj)
Celá bleda, znechutená životom, som si zobrala zošity z matiky a mame povedala že idem ku Kristíne lebo si neviem rady z úlohou.
Mierne som zaklopala.
"Ty si sa zgrcala že?" spýtala sa ma ma hneď ako ma uvidela. Iba som prikývla a vstúpila som dnu. Nie že by mi niak pomáhala, to nie. Kristína ma začala natáčať a fotiť do skupiny v ktorej boli chalani s ktorými sme mali ísť na druhý deň von. Donútila ma vypiť sódu bikarbónu (doteraz ju za to nenávidím) a náramne sa ujebávala na tom ako mi je z toho zle. Keď už som bola ako tak v pohode, pobrala som sa domov. Dala som si budík na 3 ráno aby som mohla kôš vyčistiť keď mama bude spať a zaspala som.

Tak, menší môj alkoholický zážitok 😂 Nedara naň spomínam pretože mi bolo naozaj hrozne. Väčšinou sú tu fotky z toho určitého dňa o ktorom píšem. Aj teraz tá úvodná fotka je presne z tohto dňa a mám pocit že to bolo už aj po prvom poldecáku 😂🤝