Znova

2.Kapitola

Zobúdzam sa na pocit osamelosti. Bez otca, bez Prim, dokonca aj bez mami, ktorá sa po otcovej smrti zapredala smútku. Myslím na Finnicka Odaira ako bol vždy povrchný, ako ma vedel rozosmiať. Na to, ako ho zabili Snowovi mutanti. Johanna Masonová, ktorú som naposledy videla v trinástom obvode. A Gala Hawthorna. Môj kedysi najlepší priateľ, zmyzol vo štvrtom obvode. Po všetkom, som si uvedomila, že sme v skutočnosti nikdy neboli praví priatelia. Neboli sme zamilovaní. Hneď si spomeniem na Peetu. Položím ruku na jeho časť postele. Aj keď viem, že nezmizol, že ho nezabil niekto z profesiolnálov, alebo ho neuniesol Snow, zmocňuje sa ma ten starý známy strach oňho. Najväčší strach, za celý môj život. Hry nás poznačili, niesme už deti. Sme dospelí, ktorí žijú na vlastnú päsť.  Nezáleží na tom, že máme iba sedemnásť rokov. Ide o to, čo sme prežili, čo nás donútilo zobrať zodpovednosť za všetko a dospieť skôr. Že sme videli umierať ľudí rôznych generácií a niektorí boli zavraždení našimi rukami a každé jedno si pamätáme. Za každé jedno nosíme vinu, ktorá nám nikdy nebude odpustená. Schúlim sa do klbka a začnem potichu plakať. Nechcem, aby si Peeta robil starosti. Stará sa o Haymitcha viac ako ja, lebo má s nim viac trpezlivosti. Je taký  pokorný, čo mne vždy chýbalo. Plačem viac a viac a cítim slzy na líciach, stekajú ako rieka za plotom.

,,Katniss." začujem Peetov hlas, ktorý už nieje tak vzdialený ako kedysi. Teraz mi je tak blízky, ako nič iné. On je vlastne jediný blízky koho mám. Jeho ruky ma objímajú a upokojujú. Bozkáva mi vlasy a necháva vo mne ten príjemne-pulzujúci pocit. Vedie ma do kuchyne a ja automaticky idem po jeho stopách. V Hrách sme museli dávať pozor aj na zakopané míny ktoré nám mohli odtrhnúť končatiny. Cítim vôňu čerstvo upečeného chleba. Lákavá vôňa nieje ani zďaleka taká dobrá, ako pohľad na to všetko pečivo čo vidím. Povzdychnem si.

,,Peeta, kedy si to stihol?" Pozerám na plný stôl nesmierneho množstva jedla rôzneho druhu.

,,Na tom nezáleží, daj si, koľko len vládzeš." Pobozká ma na líce a vedie ku stolu. Cítim sa ako na turné víťazov. Vždy plný stôl. Prisadám si a schmatnem prvé pečivo, ktoré uvidím. Je to malá buchtička a keď si do nej zahriznem, rozplíva sa mi v ústach malinový džem. S úžasom pozriem na Peetu.

,,Odkiaľ to všetko máš?"

,,No, už dávnejšie som Haymitcha prosil, aby mi zohnal nejaké príchute zo Sídla. Bolo mu to až tak otravné, že mi to nakoniec vybavil." Som naštvaná na Haymitcha. Peeta sa oňho toľko stará, robí pre neho všetko.

,,Niečo sa deje?"

,,Nič ja len... Haymitch ti nieje dostatočne vďačný..."

,,Ako keby si ty bola." začujem Haymitchov hlas z chodby. Tacká sa sem, má asi veľkú opicu. Keby zomrel, cítila by som smútok,  ale vždy mi bude nechutné to jeho neprestajné pitie. Smrdí a Peeta ho umýva, ja to nedokážem, hrozne sa mi hnusí. Aj to mi pripadá odo mňa sebecké. Sadne si vedľa nás. Chytá sa za hlavu a dáva na nás vážny pohľad.

,,Deti, mám pre vás zlú správu, ale uisťujem vás, že som išiel iba podľa Katniss." Hneď viem, o čom hovorí. Už teraz ľutujem svoje rozhodnutie.

,,Budú ďalšie Hry o Život, ale bude sa losovať z detí z Kapitolu. Je mi to naozaj ľúto, ale musíte byť mentormi. Nikto z Kapitolu nezakúsil Hry na vlastnej koži, všakže?"

,,A prečo by vôbec mal niekto zakúsiť Hry?" Ozve sa Peeta s výrazom tváre, taký rozzúrený ako keď sa ma pokúsil zabiť. Strasiem sa. Ja aj Peeta nesúhlasíme a Haymitch to vie.

,,A čo ak povieme nie?" prehovorím celkom pokojná na vonok, ale vo vnútri horím.

,,Ja ti poviem, že namiesto vás tam pošlú neskúsených ľudí z Kapitolu, ktorí zaručia smrť tých detí."

Prečo by nás to malo zaujímať? Nepoznáme ich a nezáleží nám na nich. Je to pre nás nepodstatné. Moje rozhodnutie by bolo jednoznačné. Ale mám tušenie, ako sa zachová Peetove, vždy ochotné srdce.

,,Mohlo by sa nám niečo stať, keby sme to prijali? O mňa mi nejde, ale o..."

,,...Katniss. No nehovor? Stalo sa mi niečo, keď som bol váš mentor?" Zťažka prehltnem. Effie je niekde v Kapitole a žije si určite spokojne, Haymitch je s nami a staráme oňho. Ale je tu niekto, kto tu kôli svojej rebélií stratil život, skôr, ako som ho mohla stratiť ja. Niekto, kto zo mňa spravil Drozdajku.

,,Cinna neprežil." Pripomeniem im. Peeta ma objíme okolo pliec, lebo vie, ako veľmi mi záležalo na Cinnovi. Haymitch zjavne o tom nechce hovoriť. Nie žeby sa niekomu chcelo v histórií ľudstva hovoriť o smrti blízkej osoby.

,,Počujte, máte hodinu na premyslenie. Dovtedy príjde Effie a vychystá vás."

,,To nás tam chcú už dnes?" Fňuká Peeta, ako keby mal päť rokov. Je pravda, že sme dosť mladí. Ale sme aj dosť skúsení. Haymitch sa oprie o stôl a zdvihne sa. Odkráča a pri dverách sa zastaví. Obzrie sa na nás, ako keby išiel niečo povedať ale nakoniec výjde z miestnosti a zatvorí dvere. Zostávam ako prikovaná. Ďalšie Hry o život. Ďalšie mŕtve deti. Ľudia väčšinou keď zúria, začnú kričať, hádžu veci o zem. Ja iba sedím, pozerám a nechápem. Kedy to konečne skončí? Zacítim Peetove pery na krku následne na brade. Nemusí mi nič hovoriť na to, aby ma utešil. Jeho pery všetko vždy utešia. Nedáme sa rozhodiť a rozdeliť. Ochutnáva moju pokožku a cítim sa príjemne. Zabúdam na všetky starosti a utápam sa v sladkom prúde jeho bozkov.