Na ten večer si pamätám, na večer ktorý bol pre mňa žijúcou nočnou morouy. Kráčal som tichou tmavou chodbou ktorá na mňa pôsobila priam strašidelne. Ale myšlienka, že dnes večer dostanem darčeky zahnala moju bojazlivú stránku preč. Koniec koncov sú Vianoce. Pomalými krokmi som sa dostal do cieľa ktorý predstavovali dvere do mojej izby. Chytil som kľučku a
vkročil dnu, celou izbou sa ozýval tlkot môjho srdca zmiešaný s mojím dýchaním. Neistými krokmi som ss dostal ku skrini v domienke že na mňa s nej nič nevyskočí. Otvoril som ju, našťastie sa moje predstavy vyplnili. Uvoľnene som si vydýchol a vybral bielu košeľu ktorú som dostal na narodeniny od tety Amy. Započul som pre moju myseľ už známu pieseň, nevedel som odkiaľ ju poznám a vôbec odkiaľ hraje. Nevedomky som si ju začal hmkať, po chvíli som si uvedomil že niesom jediný kto si tu spieva. Kým ja som poznal melódiu piesne, To poznalo text. Prepadol ma strach pri myšlienke že túto izbu zdieľam s niečím neznámim. Strnul som. Z tranzu ma prebral krik otca, ja som však nespúšťal posteľ z očí. Počul som ťažkopádne kroky otca ako sa približovali, v momente ako sa otvorili dvere, spev utíchol. Požiadal som ho aby pre istotu skontroloval posteľ. Zo začiatku hundral že už som dosť veľký, no ja som nepovolil a žiadal ho aby sa pod ňu pozrel. Do dnes toho ľutujem. Ako sa pomaly v jeho tmavo modrom obleku zohol aby ma presvedčil že tam nič nieje, uvidel som v jeho tvári zdesenie. Stál som pri skrini a so zatajeným dychom sledoval ako to niečo ťahá môjho otca pod posteľ. V tej najnevhodnejšej chvíli sa vypol prúd, bol som si istý že aom v horore. V tme som zbadal biele oči ako ma uprene sledovali, skôr než sa to stihlo pohnúť mojím smerom vybehol som z izby. V traume čo som pred chvíľou videl, som si nespomenul že máme v dome schodisko. Ako som tak bežal dole zakopol som a kotúľal sa na dolné poschodie. V návale adrenalínu som nevnímal bolesť z pádu a bežal nájsť mamu a sestru. Bežal som do obývačky a v tom našiel mamu a vystrašenú sestru. V rýchlosti som im povedal čo sa stalo. Samozrejme moja matka mi neverila. Prosil som ich aby sme ušli, zachránili si život ale mama bola dosť tvrdohlavá. Na ten moment nezabudnem, na moment kedy som sa tej príšere pozrel do očí. Nedokázal som z nej spustiť zrak. Už som len videl ako to skočilo na mamu, bolestne vykríkla. Sestra sa zľakla a bežala po schodoch. Snažil som sa ju zastaviť ale bolo neskoro. Sám som vybehol von a kričal. Kričal o pomoc. To bol ten deň kedy som si myslel že dostanem darčeky a budem s rodinou ale o všetko som prišiel. Dopovedal som svoj príbeh a pozrel na muža v bielom plášti ktorý si všetko dopodrobna zapisoval. Vystrašene som sa k nemu zohol a zašepkal ,,Pozrite sa do skrine, pozrite sa všade ale nikdy sa nepozerajte pod posteľ". Muž sa záhadne uškrnul a jeho svetlo modré oči nahradila biela. Takú akú malo to monštrum.
V roku 2015 sa v zrúcanine starej psychiatrickej liečebni našiel tento záznam. Odhaduje sa že je z roku 1973.
Tento sme písali so Sakamaki_Beatrix
