Mesačný Kameň - Férska Kráľovná

7. Kapitola - Prekážka...

Pohľad Saiorse van Thorsenovej...

Temnota. Zas a znova. Koľkokrát som sa v nej už ocitla? Koľkokrát som už videla tie nejasné záblesky svetla, ktoré symbolizovali východ? Otázkou však bolo... Chcela som odtiaľto vlastne výjsť? Chcela som čeliť realite? Chcela som opustiť temnotu, keď som do nej neustále padala? Pýtala som sa samej seba, či to má zmysel. Budiť sa s krikom a báť sa... Strach ma úplne ovládol. Už som viac nebola taká silná, aby som sa mu vytrhla z náručia a zmenila smer cesty, ktorou ma viedol. Aj keď som si dookola opakovala, že je to len pocit a práve ja určujem jeho silu. A aj napriek tomu, som odmietala bojovať. A preto som prehrala.... Prečo som sa tak rýchlo vzdala a prestala veriť v samú seba? Kedy som sa rozhodla vzdať? Kedy sa moje slová stali prázdnymi a bez zmyslu? Otázky mi vírili v hlave ako hmyz. Veľmi dotieravý a hlučný hmyz, ktorý som nevedela odohnať. Ale ani na jednu jedinú otázku, som nevedela odpoveď. Stal sa zo mňa zbabelec a strachopud, ktorý vyplašene pobehoval dookola a skrýval sa za ostatných. Ostávalo len záhadou, či sa znova pozbieram a postavím na vlastné nohy. Či na to mám dostatok síl. Zdalo sa to nemožné... Nočné mory, obraz mŕtveho Resa padajúceho na zem, ktorý som videla vždy, keď som zavrela oči a princ Cresen... A za nimi nasledovala jediná otázka. Prečo? Kopec otázok a žiadne odpovede. Ale vedieť odpovede, znamenalo zobudiť sa...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Pomaly som otvorila oči a obzrela sa. Môj pohľad spočinul na modrých ružiach a osobe, ktorá spala na stoličke. Stuhla som, ale odmietla uhnúť pohľadom. Chcela som sa na neho dívať. Musela som sa na neho dívať. Vyzeral presne tak ako vždy, ale tichý hlások v mojej hlave mi našepkával, že niečo je inak. Že sa niečo zmenilo. Niečo bolo inak. Nevedela som čo a to ma miatlo. Jace odrazu otvoril oči. Trhlo mnou a trochu som sa posunula na posteli. Všimol si to. Videla som, ako zaťal sánku, ale nič nepovedal. Len sa zhlboka nadýchol.

„Ak chceš, aby som odišiel... Odídem," potichu prehovoril a díval sa mi priamo do očí.

„Ja..." zasekla som sa. Čo vlastne chcem? Chcem aby odišiel? Chcem aby tu zostal?

„Nechoď preč," šepla som. Povedala som to úplne automaticky, bez dlhšieho premýšľania. Jace prekvapene zažmurkal. Zrejme rátal s tým, že ho odtiaľto pošlem preč. A nielen odtiaľto...

„Dobre," prikývol, stále sediac na stoličke. Túžila som po tom, aby niečo spravil. Aspoň jedna moja časť, áno. Tá druhá, mi však kázala čakať.

„Bolí ťa niečo?" opýtal sa. Pokrútila som hlavou. Bolo to také zvláštne... Boli sme si taký blízky a zrazu... Zrazu sme sa rozprávali ako dvaja neznámy ľudia. Bolelo ma to. Chcela som tu prekážku medzi nami strhnúť a stiahnuť ho k sebe. A na to existovala len jediná možnosť. Rozhovor.

„Chcem vedieť, ako to bolo," vyhŕkla som a Jace si povzdychol. Dúfal, že sa tomuto vyhne.

„Budeš naštvaná. Ijieury povedal, že ťa nemám príliš rozrušovať," dodal rýchlo, keď videl, že sa chystám protestovať.

„Chcem to vedieť, Jace," oslovila som ho menom. Hrala som neférovú hru a on to vedel. Ja sama som totiž vedela, že len čo povie moje meno, znesiem mu aj modré z neba. A u Jacea, to bolo úplne rovnaké.

„Sai..." začal, ale prerušila som ho. Nechcela som sa s ním doťahovať. Toto už viac nebola hra. Tu nebol víťaz a ani porazený. Ak sa nedozviem pravdu, obaja niečo stratíme. A to, čo stratíme, bude prítomnosť toho druhého. A to bola priveľká cena.

„To dievča, čo si videla, bola Keal. Cresenova sesternica. Dozvedela sa, že máš nočné mory a že sa u teba prejavila mágia. Netuším odkiaľ to vie a ani ako to zistila, ale... Nie je to dobré. S Laoantom, sme prišli na to, aký druh mágie sa u teba prejavil. Žiaľ... Nemáme o nej dostatok informácií. Ale Nočný dvor, ho má. Prišla za mnou a žiadala výmenu. Chcela sa stať kráľovnou. Rezolútne som ju odmietol. Ani sekundu, som nad tým nepremýšľal. Mám teba, Saiorse. Len teba... Ale vráťme sa k pointe. Šlo o výmenu, koruna za informácie. Keď som ju odmietol, rozzúrila sa. Chcela narušiť naše puto. Keby sa jej to podarilo... Oboch by nás to zničilo. Chcel som ju od seba odstrčiť, ale uistila sa, že sa jej nebudem môcť ani dotknúť. Kúzlo. Veľmi zložité kúzlo. Ale keď si sa objavila ty, narušilo sa. Jednoducho prestalo fungovať. Možno to znie ako obrovská hlúposť, ale... Je to pravda. Prisahám, že som ti nikdy neklamal. Nie v tomto. Nikdy," zložil si hlavu do dlaní a zavyl ako zranené zviera. Posunula som sa bližšie k nemu a chystala sa ho dotknúť. Verila som mu. Ani na sekundu som nepochybovala o tom, že mi vraví pravdu. Jace zdvihol hlavu a jeho tvár sa stretla s mojou rukou, ktorá ho pohladila po líci. Na moment stuhol, ale hneď sa uvoľnil a vzal moju ruku do svojich dlaní.

„Nechceš odísť, však?" opýtal sa ma a ja som sa zasmiala.

„Chcem ísť len k tebe."

„Nenávidíš ma?" touto otázkou, mi vyrazil dych. Nebola som na ňu pripravená.

„Jace, ako si môžeš niečo také myslieť?" nechápala som. Mykol plecami.

„Ani neviem. Myslel som si, že ma už nikdy nebudeš chcieť vidieť. Že ma pošleš preč. Bez vysvetlenia..." hlesol.

„Doniesol si mi ruže?" zmenila som tému, aby som aspoň trochu odľahčila atmosféru vôkol nás.

„Hmm. Nebeské rubíny... Chcel som, aby si ich videla. Práve vykvitli," dodal.

„Ďakujem. Sú prekrásne," usmiala som sa. Jace mi úsmev opätoval.

„Si unavený," skonštatovala som.

„Pár dní, som nespal," priznal a ja som nad ním pokrútila hlavou.

„To nemyslíš vážne," povzdychla som si, vymanila ruku z jeho zovretia a posunula sa na posteli.

„Poď. Ideš spať," povedala som a potľapkala miesto vedľa seba. Jace si ma chvíľu skúmavo obzeral, akoby sa bál, či to myslím vážne a len si z neho neuťahujem. Spýtavo som nadvihla jedno obočie.

„Teda, ak nechceš ísť preč," povedala som a Jace sa postavil zo stoličky a podišiel k posteli, na ktorú si opatrne sadol, aby ju otestoval.

„Aj keby si sa rozhodol odísť, nepustila by som ťa," zašepkala som, keď som mu ležala v náručí a pomaly zaspávala.

„Viem," zamrmlal a obaja sme sa nechali vtiahnuť do ríše snov...