Znamenitá 2 [znovuzrodená]

7.

Príjemný letný vietor pofukoval naprieč korunami stromov. Slnko svietilo a pohládzalo Linnéinu a Emmynu bledú tvár. Naposledy čo boli vonku bola skorá jar a teraz všetko prekvitalo kvetami a životom.

Putovali lesom a hľadali zdroj pitnej vody kde by sa mohli aj poumývať. Emmyna noha nakoniec zlomená nebola - bol to len nalomení členok. Boli smradľavé až za ušami, ale to im nebránilo v oslavovaní v úteku z väzenia.

Narazili na lesné jahody a brusnice. Emmy odtrhla list z každého a pretrela si ním zápästie, aby skontrolovala či je ovocie jedlé. Na ich staršie bolo, a preto sa dosýta najedli a do roztrhnutého kusu šatu pozbierali aj na neskôr.

Keď narazili na malý potok takmer sa od radosti rozplakali. Boli smädné a špinavé a do vody sa doslova hodili. V ruke si provizórne oprali oblečenie a ďalej putovali pozdĺž rieke proti smeru prúdu.

Keď si behom obeda dali malú pauzu Linnéa ihneď zaspala. Ešte nebola v plnej sile a tak si ukradla kúsok spánku. Povedala Emmy aby ju zobudila, keď slnko nebude paražiť.

Emmy chcela dávať pozor na priateľku alebo si taktiež zdriemnuť, ale nebola taká unavená aby sa aj ona oddala ríši snov, preto sa rozhodla, že pôjde preskúmať okolie.

Ako si tak kráčala a užívala vysnívanú slobodu, postrehli ako ju niečo z diaľky pozoruje. Snažila sa tváriť akoby si stvorenia nevšimla, ale po chvíli to nevydržala a pozrela sa tým smerom.

Hľadeli na ňu dva pári očí, ľadovo modrých pripomínajúcich ľadovce na ďalekom severe o ktorom jej rodičia večne rozprávali.

Keď sa odhodlaľa podísť bližšie zistila, že sa jedná o snehovo-bieleho jeleňa. Jeho srsť bola taká prekrásna, že si Emmy pripadala celá špinavá aj keď sa očistila.

Jeleňa videla po prvýkrát, ale z otcovho rozprávania si teraz takmer nič nepamätala.

Bála sa, že to prekrásne stvorenie vyplaší, ale nestalo sa tak. Podišla k nemu a dlaňou sa ho letmo dotka. Cítila ako mu bije srdce.

Čakala čo sa bude diať, napríklad, že jeleň utečie, no on práve naopak urobil krok v pred aby pocítil jej dotyk na lesklej srsti.

,,Emmy?!"

Jeleň sa strhol a rozutekal sa opačným smerom, hlbšie do lesa. Emmy za ním iba nečinne pozerala.

,,Tu si," vydýchla si Linnéa, keď konečne našla svoju priateľku. ,,Robila som si o teba starosti."

,,Nemusela si," odvetila.

Linnéa si teatrálne povzdychla, no nič nepovedala. Emmy mala pravdu, až prehnane sa o všetkých starala. Za svoju povahu ale nemohla.

,,Mali by sme si nájsť nové miesto na spanie, dokým sa zotmie." Nemohli si dovoliť taký luxus, aby mohli prespať viackrát na tom istom mieste. Bolo to príliš nebezpečné.

Mlčky kráčali, ani jedna sa neodvážila prerušiť napäté ticho ktoré medzi nimi nastalo.

A v tom Linnéu akoby osvietila väčšia sila. Túto časť lesa ktorou prechádzali poznala. Aspoň si tak pripadala. Pridala do kroku a Emmy ju takmer nestíhala následovať.

Linnéa takmer bežala, nohy akoby nadobudli vlastný život a tak sa nimi nechala unášať do hlbín stromov.

Bežala a bežala, čo jej vlastný dych stačil. Čím hlbšie v lese bola, tým si viac pripadala, že to tam pozná. Stromy ju vítali akoby sa bola zatúlaľa a po dlhej ceste našla cestu naspäť sem.

A v tom to uvidela. Celé telo jej ochromelo a ona sa zosypala na kolená.

Hľadela na malý polo-rozpadnutý domček. Rámy okien zhnili spolu s pántami a kvety pozhíňali odkedy bola naposledy v tomto skromnom príbytku.

,,Lin?" V Emmynom hlase bolo počuť skrytú otázku a vysvetlenie. Kľakla si k nej a potichu zazerali na domček.

,,Som d-doma," vzlykla.

Nikdy nehovorila o svojom detstve. Možno pre to, že si na svoje prvé roky života moc nespomínala, možno pre to, že minulosť bola pre ňu aj po toľkých rokoch citlivá téma. Emmy netušila.

Snažila sa ju utešiť, ale nebola ten typ na milosrdné slová a utešujúce rady.

Chvíľu tam pobudli, Emmy si pripadala odrazu ospalá, keď sa z domu ozvala hlasitá rana.

Obe ihneď vyskočili na nohy a so strachom v očiach nespúšťali pohľad z domu. Niekto či niečo tam je. Alebo sa dom skrátka pod vplyvom tepla rozpadá. No ani jedna tomu neverila.

Každá schmatla so ruky väčší konár a pomaly sa priblížili k domu.

Linnéa opatrne stisla kľučku ktorá stále držala na drevených dverách a vošli dnu.

Doľahla k nim spŕška originálnych nadávok aké Emmy ešte nikdy nepočula.

Ozývali sa z kuchyne - Linnéa to tu poznala až príliš dobre aby nevedela trafiť. V celom dome bili iba tri miestnosti: izba, kuchyňa a malá kúpeľňa.

Akurát vychádzala do kuchyne s Emmy v pätách, keď sa s niekym zrazila. Dotyčný začal škriekať ako pomiatnutí a Emmy s Linnéou sa k nemu raz-dva pridali.

,,Julian?!" Zapišťala Emmy, keď si uvedomila s kým majú čo dočinenia.

,,Emmy? Linnéa?!" Neveril vlastným očiam.

,,Čo tu robíte?"

Čo tu robíme? Skôr čo tu robíš ty?"

,,Mňa to sem teleportovalo," poškriabal na zátylku.

,,Linnéa sa o teba bála, princiatko," zažartovala Emmy.

,,Práve som varil večeru, pridáte sa?" Obydvom bez hanby spadla sánka až ku kolenám. Možno nie je taký neschopný akosi Linnéa myslela.

Julian si odkašlaľ a pokračoval: ,,V okolí som natrafil na huby a nejaké bylinky a brezovú kôru. To som prevaril s trochou starého oleja ktorý som našiel," kývol hlavou k skrinke. ,,Keďže tu nebola žiadna pec, jednoducho nič, musel som si vyrobiť vlastný oheň a opiecť to na záhrade. Prašivec mi takmer všetko zožral. Potkan jeden nenásytný," zamrmlal si popod nos.

Zaviedol ich von, zatiaľ čo ony sa všetko snažili spracovať. Od kiaľ má do frasa potkana?

,,Ako si...?" Linnéa nemala slová. Voňalo to neskutočne dobre.

,,Otec ma nútil chodiť pomáhať do kuchyne keď som bol malý a čo-to sa na mňa nalepilo"

,,Možno nie si až taký nemožný ako sa zdá," nadhodili Emmy, zatiaľ čo sa napchávala dobrotou.

,,Vďaka"

,,Inak," zhltla sústo ktoré prežúvala, ,,Vedel si, že tu bývala Linnéa?"

,,Naozaj?"

,,Áno"

,,A čo na to hovorila?"

,,No, rozplakala sa a tak som ju-"

,,Môžete sa prestať o mne rozprávať akoby som tu nebola?" Obydvaja horlivo prikývli.

,,Ako si sa dostala do inštitúcie?" Nadhodil Julian. Linnéa prestala jesť a pozrela mu do očí.

Je čas vyjisť s pravdou von.