[SK] Keep Your Distance

scintillam

Koniec leta. Teploty sa pomaličky znižujú no nie natoľko, aby som vyťahoval viac ako tenkú mikinu s dlhými rukávmi. Stále bolo príjemne, občas zafúkal vietor ktorý oznamoval príchod jesene. Ročného obdobia ktoré sa stalo mojím najobľúbenejším z jedného, jednoduchého dôvodu - všetko umieralo.

Umiera každý jeden list ktorý predtým ako upadne zmení farbu, zoslabne. Sú to tisíce, milióny listov. Ľudia ich odhŕňajú pre svoje deti s ktorými sa budú hrať. Iní ich hrabú osamote, alebo z nich robia kôpky pre štvornohých miláčikov ktorí sa tiež vedia vyhrať s týmto prírodným odpadom.

Jeseň. Vie byť sychravá, nevyspytateľná ale ponúka svoje krásy v onom krásnom sfarbení lístia, sviežim vzduchom, suchý vietor ktoré farbí líca do červena, suší oči ktoré musia žmurkať a zachovať si svoju vlhkosť. Taktiež prichádzajú chrípky, rôzne bacile o ktoré nikto nestojí ale oni sa rozhodnú nás navštíviť. Vlastne to nie je možné považovať za návštevu. Tá predsa zazvoní na zvonček, alebo zaklope na dvere. Čaká na pozvanie. Na rozdiel od bacilov, tie preniknú ako zlodeji dnu, nečakajú na pozvanie. Násilne vtrhnú dnu a udomácnia sa v našom tele, ktoré proti nim bojuje. Vtipné.

Späť k jeseni. Je to pre mňa najkrajšie ročné obdobie. To už som spomínal. Príroda je blízka môjmu srdcu i duši. Cítim každý jej kúsok, vnímam každú jej krásu, nedokonalosti a smútok ktorý zažíva keď s ňou tak bezcitne zaobchádzame. My - ľudia. Sme tými najhoršími zvermi pod Slnkom. Moje skúsenosti s týmito zvermi - kam počítam aj seba - nie sú pozitívne, ale ani nie úplne negatívne. Aj keď z väčšej časti prevažuje negatívnosť ktorá je spôsobená mojím skriveným pohľadom na tento svet. Na svoju vlastnú existenciu a jestvovanie tohto ľudského druhu.

Odbočujem, ale predsa to neponechám nevysvetlené, no nie? Moje myšlienky. Viem, kedy vznikli a prečo, viem ich dopodrobna rozpisovať, nachádzať nové cesty ktorými sa chcem vydať a objavovať ich okolie - tomu sa jednoducho nedá odolať. Každá cesta ma láka svojím individuálnym čarom, jedinečnosťou, zvrátenosťou, alebo to je kontrast jednoduchosti s komplikovanosti. Každá je jednoducho svojho druhu ojedinelá.

Kam vôbec týmto všetkým mierim. Je to zošit ktorý má 210 stránok a môžem si ich vyplniť po svojom. Tomuto všetkému, čo sa bude na nadchádzajúcich stránkach objavovať, budem hovoriť úvod. Úvodné myšlienky, ktoré ma napadnú keď zdvihnem hlavu a pozerám sa von oknom. Moje oči registrujú každú jednu maličkosť ktorá ma fascinuje, zarmúti, poteší, nahnevá, donúti k zamysleniu sa nad sebou samým. Pribudnú sem kresby, malé, drobnosti. Niečo na uvoľnenie vlastnej frustrácie ktorá, podľa druhých, v mojom veku neexistuje. Preto ma to núti zamýšľať sa nad ľuďmi - spoločnosťou ako takou. Frustrácia existuje. Je veľmi individuálne v akom veku sa u koho prejaví. Jej odolnosť sa líši od človeka k človeku. Ja používam obranný mechanizmus zvaný racionalizácia. Ak mi niečo nejde, hľadám rozumné odôvodnenie prečo to nejde. Neúspech, ktorý sa v mojom živote stal neraz, si vysvetlím aby som sa necítil tak zle. Pomáha mi to. Vždy keď viem kde je chyba, učím sa jej do budúcna vyvarovať. Potom príde úspech, z ktorého mám dvakrát tak veľkú radosť. Nielen ja.

Tento úvod je zdĺhavý, ale robí mi radosť písať si svoje myšlienkové pochody. Som radosťou až nesvoj, pretože tento nápad, ktorý mi bol vnuknutý ma nikdy predtým nenapadol a tak nebolo možnosti vlastného prejavu. Som lepší pisateľ ako rečník. Možno som niečo od oboch. Dobre rečniť viem iba vtedy, ak som pripravený a mám v sebe istotu. Niekedy stačí maličkosť ktorá mi túto istotu sa snaží podkopať, štuchá do nej, ryje, snaží zhodiť. Tam nastupuje nervozita. Spôsobuje problémy nielen okoliu ale mne hlavne. Nemám problémy rád, sú to nadbytočné komplikácie ktoré vytvárajú nechcenú frustráciu.

Možno píšem tak veľa, pretože sa nechcem dostať k tomu hlavnému dôvodu tejto celej veci. Asi mi o tom nebude robiť problém písať, ak chytím správnu nôtu. Alebo melódiu. Tu pretrváva ticho, občasne v diali je slabo počuť vtáčí spev, vietor niekedy zafúka a prehne pár lístkov ktoré sa ale statočne držia na konároch - odhodlané tam ostať až do posledného dychu a maximálne zašuštia. Len máloktoré padnú na trávnik.

Nebyť tak ďaleko od všetkých, počul by som detský smiech, cinganie zvončekov na bicykli, alebo trubky. Dopad kolieskových korčúľ na hladký asfalt a tá melódia, hladkosť povrchu po ktorom chodia aj väčšie dopravné prostriedky poháňané motorom sa mi dostáva do uší, uspokojuje moju potrebu počuť niečo, čo kričí jedným jediným slovkom - civilizácia. A nie, nie som na opustenom ostrove, alebo na kraji sveta - čo je nemožné keďže Zem je guľatá - ale dom kde žijem je za mestom. Priestranný, moja izba mi zaisťuje požadovaný priestor na sebarealizáciu, ktorej ale nie je toľko ako pred rokmi. Pár vecí sa zmenilo. Nech sa snažia ako veľmi chcú - nezaprú že zmena nastala a vnímajú ju. To mi ale neničí chuť sa o niečo pokúšať, pričom pri tom dlho nevydržím. Kde nastala chyba, to sa mi nepodarilo zistiť ani po racionalizácií svojich akcií. Nemohol som tomu prísť na kĺb, čo ma zarmútilo, a tak som ukončil svoju snahu v posteli.

Tá moja posteľ. Tak pohodlná, s perinami tak mäkkými a voňavými, že je pre mňa nadmieru ťažké ich kedykoľvek opustiť. Vždy keď ustielam toto moje hniezdo, nadýchnem sa sviežosti ktorá z nich po častiach uniká, dostáva sa do mňa a naplní ma presvedčením že hodiny predo mnou nebudú tak zlé ako som si myslel keď som zaspával. Po tomto zvyku nasledovalo pozretie sa z okna. Prezliekol som sa z pyžama do spoločensky akceptovateľnejších kusov látok a až potom, po uistení sa že je všetko tak, ako má byť som otvoril tmavo-hnedé dvere a išiel za ostatnými.

Ale tí ostatní nie sú podstatný. Nie natoľko, aby som ich tu menovito spomínal. Na to príde rada neskôr. Nech mali v mojom živote akúkoľvek životne dôležitú úlohu, pravdepodobne som ju nevedel dostatočne oceniť, alebo ma nepresvedčili. Čo znamená, že si nezaslúžia zmienku pokiaľ ja neuznám za vhodné. Jeden bod pre spravodlivosť.

Kam vôbec smerujem? Stratil som sa na ceste, ktorú som si spočiatku vybral pretože sa mi javila veľmi zaujímavá. Ale tak ako Janko s Marienkou zablúdili, ja nemôžem prísť na to kam som sa týmito slovami chcel dostať. Mohol by som si to prečítať a jednoducho začať to, čo som chcel - ale ja nechcem. To by nebola zábava. Načo to robiť jednoducho, keď to ide aj komplikovane?

Opakujem sa. Ale robí mi radosť písať o sebe. O svojich vnemoch. O tom čo to vo mne vzbudzuje. Ako je len možné, že to je tak upokojujúce? Táto terapia sa mi páči, páči sa mi čoraz viac a možno ju začnem praktikovať častejšie. Možno sa mi naozaj uľaví, naozaj sa mi pošťastí. Ak by som písal dostatočne dlho, je možné že sa vypíšem - alebo prídem veľa veciam na kĺb. Môžem objaviť akýsi vzorec ktorý si upravím a vyvarujem sa situáciám ktoré by teoreticky nastali ak by som pokračoval v stopách zaužívaného vzorca. Ten život je aj taká jedna veľká mystéria. Nikdy nebudeme vedieť ako by sme dopadli keď si vyberieme jednu cestu pred tou druhou. Trošku smútim nad tým, pretože by ma to zaujímalo. Kam by som sa dostal keby som neurobil hento? Čo by sa mi stalo ak by som nespravil tamto? A kde by som sa ocitol kebyže poviem toto slovo namiesto onoho? Život je plný prekvapení a záhad.

Nech sa mi píše akokoľvek dobre, ukončím svoju zdĺhavú písaciu púť. Slnko je pár minút zapadnuté. Pozeral som sa na jeho západ, s ťažkým srdcom sa lúčil s touto žeravou guľou, ktorú uvidím opäť zajtra - ak nebude zamračené. Je čas zaľahnúť. Ako som spomínal posteľ, zacnelo sa mi po nej. A už je aj čas sa do nej vrátiť. Ráno múdrejšia večera. Takže na teraz, prvé stránky denníka sú poškvrnené. Práve som obral tento zošit o panictvo. Aká to je len hlúpa myšlienka, a predsa sa nad tým musím usmievať. Krásnu, dobrú noc, denník. Uži si tých pár hodín odpočinku. Zaslúžiš si to. A ja taktiež.