Posledná vyvolená

Prológ

„Nie !" skríkla som, a padla na kolená. Vôbec som si nevšímala prudký nával bolesti ktorý sa z pravého kolena rozšíril do celého tela. Nevšímala som si hlasy ľudí ktorý na mňa kričali. Momentálne som si uvedomovala iba to, že posledná spomienka na neho bola hádka. Odporná, a nepríjemná hádka a kvôli čomu ? Kvôli prvotriednej blbosti.

Práve v tejto chvíli to bolo prvý krát kedy som rozmýšľala nad tým, že ukončím svoje utrpenie a budem dúfať že sa dostanem do neba, a nie do pekla. Aj keď by som si zaslúžila niečo horšie ako peklo. Bola to predsa moja chyba. Veci ktoré som mu od hnevu vykričala by som nezvládla ani ja.

Schmatla som nožík a bola si istá budúcim činom.

„Aerys, nerob to. On by to tak nechcel."

„Ako sa opovažuješ hovoriť čo by chcel a čo nie ?!"

„Poznal som ho lepšie ako ty."

„Ale to neznamená že si ho poznal úplne !"

Vybavili sa mi všetky spomienky na neho. Ako ma držal v náručí, jeho bozky, jeho dotyky, jeho úsmev, a dokonca aj jeho najmilovanejší domáci miláčik. Sakra ! Niekedy som mala pocit že má toho zajaca radšej ako mňa.

Nad touto absurdnou poznámkou som sa musela zasmiať.

Potom však prišiel nával tých bolestivých spomienok.

On v nemocnici pripojený na dýchacie prístroje bez minimálneho pohybu, on po stráte jeho súrodenca a rodičov. Všetko to boli spomienky ktorým som sa snažila dať blok, ale nešlo to. Možno to patrilo k jeho súčasti ale ja som jeho smútok nemohla zniesť.

„Aerys, spamätaj sa a polož ten nôž !" zakričala mama prísne.

„Samuel by to tak nechcel." pokračovali v dohováraní, ale tentoraz už pokojným hlasom.

„Nehovor v jeho mene ! To ty si bola tá čo ho odsudzovala !"

„Zlatíčko, musíš ma pochopiť. Žiadnej matke sa nepozdáva prvý priateľ."

Nemohla som to už zniesť a nechala slzám voľný priebeh. Už som to nedáva. No a to bol dôvod prečo sa mi v mysli objavila jedna spomienka.

Nenechaj nikoho aby ťa videl padnúť. Zlatíčko, pamätaj na to. Táto rada sa ti možno bude zdať nezmyselná, ale časom pochopíš.

Hovorievala mi ju starká Marry každý boží deň. V tej dobe som to vážne brala ako nezmysel ale teraz už chápem. Nenechaj nikoho aby ťa videl padnúť. Lenže ja už to nedávam ! Je to neznesiteľná bolesť.

„Prepáč starká." boli posledné slová predtým ako som sa rozhodla spáchať čin ktorý mi už Boh neodpustí. Nôž ktorý som ešte pred chvíľou držala v ruke skončil v bruchu a posledné čo som pred čiernotou počula bol zhrozený výkrik môjho mena.