Posledná vyvolená

1. - Šialenec ? To budem ja.

Píp-píp-píp. To boli zvuky ktoré má prebudili z temnoty ktorá ma zožierala kúsok po kúsku. Už som si myslela že sa jej nezbavím.

Pri otváraní oči mi do celého tela vystrelila bolesť ako keby som bola uprostred bojového poľa hlavným terčom.

„Sakra." sykla som. Skoro nečujne ale predsa. Keď som si poriadne prezrela miestnosť v ktorej som sa nachádzala na stoličke som zbadala spiaci mamu. Keď som sa však pozrela lepšie ležala som v nemocnici a bola popripájaná na všelijakých prístrojoch. Neznášala som nemocnice. Už ako malá som nechcela chodiť ani k doktorke, lebo som sa bála že ma pošle sem. Do nemocnice. Nebolo to ani veľmi tak, že by som sa jej bála, ale bolo to kvôli otcovi.

Keď som totiž bola malá otec mal autonehodu a na niekoľko mesiacov ležal v kóme. Moje obavy oňho by ste nespočítali ani na nejakom meradle. Kontrolka by totiž automaticky vystrelila prudko hore a pokračovala by až do vesmíru.

Možno by som tým privolala mimozemšťanov, a prinútila aby nejakými telepatickými schopnosťami uzdravili otca.

Nuž, vtedy som bola dieťa a verila na poriadne hovadiny.
No nehovorím však, že si myslím že mimozemšťania neexistujú. Práve naopak. Ja by som o nich mohla rozprávať od rána do večera na jeden nádych a bez prestávky. Na nadprirodzené veci som bola expert. Milovala som ich, ale nikto by to na mňa netipoval. Väčšina ľudí si totiž myslelo že milujem módu a tak podobne.

Keď som sa vytrhla z myšlienok posadila som sa. Snažila som všetko robiť nečujne aby som nezabudila mamu. Nechcela som sa jej po tom čo som urobila ani pozrieť do očí. Síce som si bola istá svojím činom, ale počítala som s tým že opustím tento svet a nebudem musieť niesť následky.

Keď sa mi konečne podarilo odpojiť sa od všetkých prístrojov opatrne som sa postavila. Síce ťažko ale predsa.

Keď som stála na nohách zatočila sa mi hlava a ja som sa musela chytiť steny.

Nenechaj nikoho aby ťa videl padnúť. Práve toto bola veta ktorá mi dodávala energiu.

Keď som prešla prah dverí na chodbe bolo prázdno. Jediné čo tam snáď bolo počuť bolo moje dýchanie.
Nemala som z toho dvakrát dobrý pocit.

Po tom ako ma minulý rok uniesli som bola paranoidná až-až.

Stalo sa to jeden večer keď som sa vracala domov. Už niekoľko dní som si všímala divných postáv ktoré sa opakovane objavovali v mojej blízkosti. Najprv som si z toho nič nerobila, ale keď nadišiel deň kedy som sa po tme vracala domov všetko to "nenápadné" sledovanie sa dostalo ku extrémom.

Flashbach spred minulého roku:

„Dobrú." pozdravila som sa a odchádzala s úsmevom na tvári. Stará mama bola vždy extrémne milá. Tá by kľudne dokázala pre niekoho zniesť aj nebo.

Kráčam ulicou kde je počuť iba moje kroky. Začínam prudšie dýchať lebo z toho nemám dobrý pocit. Keď mi nabehnú zimomriavky začnem sa obzerať po okolí či náhodou neuvidím niekoho podozrivého.

Začnem sa strachovať keď uvidím osobu celú v čiernom ako rýchlim krokom kráča ku mne. Môj doteraz pokojný krok sa zmení na skoro beh.

Bolo však už neskoro. Ani neviem ako a predo mnou sa objaví ďalší muž. Nevšimnem si ho a tak doňho narazím. Naraz však spôsobil pád na zem. Ani si nevšimnem ako a už som omráčená.

Zobudím sa až niekde v nejakej pivnici priviazaná o stoličku. Nevedela som čo tu robím ale momentálne bolo hlavné dostať sa preč.

„Ale, ale, už si hore." nadhodil niekto keď som si skúsila uvoľniť ruky z nasilno uviazaného lana.

„Č-čo tu robím ?" povedala som s trasľavým hlasom.

„To by si mala vedieť."

„Lenže ja to neviem !"

„Takže ty zvyšuješ hlas ?" spýtal sa neznámy a ja som iba zakrútila očami. Viem že som bola až moc odvážna ale to bola vtedajšia moja povaha.

Bohužiaľ, za môj čin som sfasovala poriadny elektrický šok do boku.
Nechcela som mu urobiť radosť tým, že tu budem kričať od bolesti. Radšej som si zahryzla do vnútorného líca, aby som to mohla vydržať.

Dva dni pokračovali neustálymi šokmi.
Už ma to však prestalo baviť a tak som sa nejakým spôsobom dostala z lana. Jeden by povedal že to bolo šťastie, ale ja som nadobudla názor že ma chceli pustiť. Miesto troch strážnikov tam totiž nebol ani jeden.

Rýchlo som teda vybehla von dverami a utekala domov.

Moja výhovorka bola taká že som prestala u kamarátky. Neplánovala som totiž nikomu objasňovať čo sa stalo pokiaľ by som si nebola úplne istá prečo sa to stalo.

Koniec flashbacku

Jednoducho si predstavte že pozeráte horor, keď tu zrazu niečo vybafne a vy zavrieskate na celý dom. To sa práve stalo mne keď som ucítila niekoho ruku na mojom ramene. To však spôsobilo že ma začalo bolieť miesto kde ešte nebola poriadne zahojená bodná rana.

„Prepáčte, nechcela som vás vylakať, ale mali by ste odpočívať."

„Je mi fajn, ďakujem."

„Madam vy to nechápete. Musíte sa vrátiť na izbu."

„Vraví kto ? Pretože ja som si plne istá že mám 18 a som zodpovedná sama za seba, a to taktiež aj znamená že môžem odísť z tejto mučiarne kedykoľvek chcem. A Lucifer mi je svedkom že mi je dobre."

Pani zostala nemo stáť, a ja som to využila na odchod.

Keď som prišla domov po veci stála tam polícia a niečo preberala s bratom. Mala som v pláne sa úplne nenápadné vytratiť, no to by nemohli mať policajti uši ako strážne psy.

„Pani ? Ste v poriadku ?" spýtal sa strážnik a ja som sa na neho otočila s úsmevom na perách.

„V úplnom." odpovedala som, a šprintovala do izby. No...šprintovala podľa možností. Radšej som sa chcela vyhnúť Alexovým poznámkam na to, že som doma. Alex bol síce fajn starší brat, ale až prehnane starostlivý.

Rýchlo som si vybrala kufor a nachádzala doň čo najviac vecí. Chcela som to stihnúť čo najrýchlejšie aby som sa mohla nenápadné vytratiť.

„Aerys ?"

„Mhhh ?" odpovedala som popri balení.

„Čo robíš doma ?"

„Čo sa staráš ?"

„Som starší."

„Som krajšia." odpovedala som a vyplazila jazyk.

„Aer..... vieš že mi na tebe záleží."

„Nevolaj ma tak...volal ma tak iba Samuel..." povedala som a slzy sa skúšali znovu pretlačiť na povrch.

„Kam sa chystáš ?"

„Načo to potrebuješ vedieť ?"

„Možno to vyznie divne, ale som ochotný ti pomôcť."

„Prečo by si to robil ?"

„Pretože nechcem aby si skončila na psychiatrii."

Toto ma zaskočilo...
Oni ma chceli poslať liečiť sa ? No dobre, chápem že to čo som urobila bolo hrozné, ale musia pochopiť že som bola psychicky na dne.

„Tak dobre čo navrhuješ ?"

„Pôjdeš autobusom do Bostonu. Mám tam známych ktorý ti zo začiatku pomôžu."

„To by si pre mňa urobil ?"

„Ale iba pod podmienkou."

„No hovor."

„Pôjdem s tebou."