Life is hard

2.

Z niektorých internetových priateľov sa stávajú skutoční. No môžu sa zo skutočných stať internetoví?

Kedysi to bolo také iné. Stretávali sme sa a jednoducho sa kamarátili. Nuž, časy sa menia a ľudia tiež. Ja, ty...všetci sme si prešli vlastnými nešťastiami. Podobnými, no predsa inými. Kde sú tie časy, keď sme sa podporovali? Kedy sme nemali veľmi na výber a spoliehali sa len jedna na druhú?

Časy krásne, časy minulé... Posunula si sa tak rýchlo, že som to ani nepostrehla. Ach, ako naivne som verila, že stále tam niekde patrím. Možno na samý okraj, ale predsa. Lenže ja do vzorca tvojich kamarátok už dávno nepasujem. Som prosto iná, čudná... Som tá, ktorú ľudia majú radi kým ju potrebujú a ty? Už ma nepotrebuješ. Viac nie...

Už nebudem prosiť o stretnutie či pochopenie. Stále keď mi niečo je alebo mám vtipnú príhodu, ťuknem na ikonku s tvojim menom. Začnem písať a...zrazu zastanem. Pýtaš sa prečo? A zaujímalo by ťa to? Chcela by si aby ťa kontaktoval tvoj starý život, ktorý si hodila za seba? Preto zatváram správy a vydýchnem.

Nechávam ťa ísť, tak ako si ty nechala mňa. Už bez smútku, nechcem aby si sa cítila zle. Boli to časy krásne, sú to už časy minulé...