Pár chvíľ

00:11

„Čo si spravila? Včera som ti vyznal svoje pocity a hneď deň na to sa olizuješ s Davidom?" zakričal.
Nereagovala som, to čo rozprával boli bludy.
„Čo je princezná?" spýtal sa sarkasticky.
„On začal! Bránila som sa!" zakričala som naňho späť.
„Hej jasné." zasmial sa, ale sarkasticky.
•••

Už týždeň sa mi neozval. Volala som mu, písala na všetky sociálne siete, no žiadna odozva. Nevedela som, čo mám robiť. Už som skúsila aj možnosť, ísť k nemu domov, ale taktiež žiadna odozva. Predsa som nič nespravila, tak nemá byť prečo na mňa nahnevaný.

Ubehol další víkend. Bol pondelok, dnes mal pracovať Lukas, ale vymenili sme si to, bo išiel s priateľom na celý víkend preč a nestíhal sa vrátiť do práce.

Bola som dosť napjatá, z celej tej situácie, čo sa okolo mňa deje.

Pinkol mi mobil, prišla mi esemeska.
Annie: Neuveríš čo sa stalo včera večer!
Ja: No daj.
Annie: Včera bola party pri jazere, vieš na tú, čo si nechcela ísť. Bol tam aj David, no na prekvapenie aj Oliver.
Ja: No to nebola dobrá kombinácia :D
Annie: No, šak toto... David začal skákať do Olivera, že kde má svoju bábiku a Olivera to dosť vytočilo a pobili sa. Na instagrame je kopu videí!
Ja: To nie... pre boha!

Okamžite som sa išla pozrieť na Instagram a Annie mala pravdu. Každý kto tam bol, mal na stories video alebo fotky z toho incidentu. Vypadalo to otrasne. Obaja od krvi, Oliver vypadal ešte horšie ako David.

Nevedela som, čo v tom danom momente mám robiť, zostala som úplne vyklepaná.
„Si v poriadku?" spýtal sa ma Dano, chalanisko v mojom veku, ktorí pracuje len ako brigádnik, ale je veľmi šikovný.
„P-potrebujem niekam ísť." vyklepaný som mala aj hlas.
„Tak bež, ja to tu zvládnem, aj tak tu nebude veľa ľudí." usmial sa a podal ruku, aby som mu podala zásteru a zápisník.
„Ďakujem," odviazala som si zásteru a podala mu ju aj so zápisníkom „si naozaj poklad." a rozutekala sa smerom k Oliverovmu bytu.

Nebolo to ďaleko, desať minút peši, no ja som to mala za päť minút odbehnuté.
Zazvonila som a prekvapivo, otvoril mi dvere. Asi nečakal, že to budem ja.

Vyšla som tri poschodia, zakryla kukátko, al by sa náhodou pozeral a uvidel mňa, aby ma neodignoroval a zaklopala som. Započula som ženský hlas a jeho smiech. Jeho nádherný smiech.
V tom sa otvorili dvere a v nich stál Oliver bez trička. Na ten pohľad nezabudnem. Mal celú doškriabanú hruď, asi z tej bitky a prekvapený výraz jeho a aj tej baby, ktorá sedela na gauči.
Rozplakala som sa. Nič som nespravila a takto mi to oplatil.
„L-Laura, nie je to tak, ako to vypadá!" uisťoval ma.
„Nie je? Naozaj Oliver, naozaj?!" vybuchla som. Začala som doslova revať. Slza za slzou, ako vodopád. Začala som utekať, nič iné ma nenapadlo, ako utiecť od tiaľ preč.
Ešte som počula, ako volá moje meno, ale nezastavovala som sa.

Utekala som, utekala som najviac ako som mohla. No zrazu na chmatla niečia ruka a zastavila ma. Otočila som sa a bola to ruka Olivera.