Kúsok AROGANCIE

40.

❤🤗❤
Posledná časť, tak si ju užite
❤🤗❤

Otvoril som oči. Ležal som v nemocnici. Poobzeral som sa na okolo. Na nepohodlnej drevenej stoličke spala mama.

Prečo som v nemocnici?

Znova som sa poobzeral na okolo. Ešte som si pretrel očí. Či sa mi to nesníva. Naozaj som v nemocnici.

Nadvihol som bielu perinu. Moja noha bola v sadre. Tak isto som mal na pravej ruke obväzy.

Teraz už vážne. Čo sa mi stalo?

Bol som rozhodnutý vstať. Nebudem tu ležať. Kto vie ako dlho som tu bol.

„Benjamín, zlatko..." Mama sa zobudila, hneď ako moja posteľ jemne zavŕzgala.

Vrzgot.

Amína.

Šiel som za ňou, keď už bol večer. Chcel som jej všetko povedať. Vysvetliť. Ale... Ja som spadol. Prepadol som sa dole. Mali zničenú drevenú verandu. Nebola v dobrom vstave.

„Musím ísť za Amínou." Povedal som mame.

„Teraz nič nemusíš. Musíš sa zotaviť, aby si bol v poriadku. Sám doktor povedal, že sa nemôžeš namáhať. Takto na vojenskú školu nepôjdeš. Noha je kaput." Chytila ma za ramena a sama ma uložila do bielych perín. Jej tvár sa o čosi zjemnila, keď sa zmienila o tom, že nikam nejdem. Moja mama bola proti tomu, aby som niekam šiel a hlavne tam.

„Pamätáš si, čo sa ti stalo?" Sadla si na posteľ.

Prikývol som.

„Preto musím ísť za ňou. Povedať jej o všetkom." Trval som na svojom.

„Ona už o tom vie. Sama som sa s ňou porozprávala."

„Akoto?" Nechápal som.

„Zavolala mi hneď ako si spadol do tej jamy. Ak by som bola taká sviňa ako otec, zažalovala by som ich, že prečo nemali opravenú tú starú verandu. Mohol sa tam ktokoľvek prepadnúť." Krútila hlavou. Naozaj nemohla tomu uveriť, prečo ju stále nevymenili. Museli samí vidieť v akom stave je. „Ale nie som." Privrela oči.

Chytila ma za ruky. „Som taká rada, že si v poriadku. Vlastne sa ti dokopy nič zlé nestalo. Len tá noha je v zlom stave."

Ak by som nešiel na tú vojenskú školu, tak by som sa hneval. A to veľmi. Ale teraz je to iné. Vďaka tej nohe, nikam nemusím ísť. Zostanem tu. A možno časom si to otec rozmyslí. Zaumienil som si, že si nájdem prácu, takú tu kde si sám privyrobím. Potom už nebude mať námietky, že všetko nám on platí. A možno... Možno by som zvážil aj vysokú školu.

„Nemaj strach. Som v poriadku." Odvetil som. „A nevieš kde je Amína?"

„Ach, to dievča." Vzdychla si mama. „Ona čaká na chodbe. Sama bola zničená, že si tam práve ty spadol. A ešte k tomu má tu babku, ktorá absolvovala operáciu kŕčových žíl na nohách."

Prekvapene som pootvoril ústa. Nevedel som, že jej babka leží v nemocnici.

„Mohla by si ju zavolať?"

Mama len prikývla. Postavila sa a podišla k dverám. Niečo povedala, čo som ja už nemohol počuť. Hovorila tichšie. Vyšla na chodbu a miesto nej sa vo dverách objavila Amína.

Ako náhle ma jej zeleno hnedé oči našli, vydýchla si od úľavy. Mala pod očami kruhy. Určite nespala. Podľa všetkého bol som tu jednu noc, pretože už vonku je jasno.

Pomalý kráčala ku mne ako keby sa bála, čo jej chcem povedať.

Sadla si na stoličku, kde mama spala. Bola odo mňa ďalej. Rukou som potľapkal na posteľ, nech si sadne tu. Chcel som ju mať pri sebe veľmi blízko. Chcel som cítiť jej vôňu pokožky. Tu jej typickú sladkú vôňu.

Najprv váhala. No potom sa rozhodla moju požiadavku splniť.

Chytil som jej trasúcu ruku. Mala ju studenú. Sama sa prekvapené tvárila, že som sa jej dotkol.

„Ben... Ja sa chcem ospravedlniť." Začala.

„Za čo? Za to aký som bol magor a nechal ťa ísť." Teraz som už ja začal rozprávať. Musel som to napraviť.

Ona len ticho sklonila hlavu, čím mi dávala za pravdu. Bola to moja vina, nie jej.

„Viem o tej vojenskej škole." Ticho odvetila. „A chápem, že sa nechceš viazať."

Na hlase bolo počuť, že je zlomená. Že naozaj sa s tým zmierila.

„Mínka." S jej menom som sa pohral na jazyku. Snažil som sa ho vysloviť s toľkou nehou.

Hneď sa na mňa pozrela. Hľadela mi do očí. Čosi v nich sa snažila vyčítať.

„Bolo to odo mňa podlé ti o tom nepovedať. Vzťah na diaľku nie je dobrá voľba. Ale teraz..." Odkryl som perinu, pod ktorou som mal schovanú sadru.

Mlčky pozerala. Možno už tušila, čo tým chcem povedať.

„Teraz zostanem doma." Potľapkal som si sadru, čím som zistil, že je dutá a hlavné tvrdá. „Kým sa nedám do kopy. Tak isto som rozmýšľal o nás."

Znovu zdvihla pohľad. Teraz jej oči žiarili. Videl som ako sa jej lesknú oči. Potláčala slzy.

Znovu som jej stisol obe ruky. Nadvihol som ich k mojim ústam a dal na jej ruky malý bozk. To už Amíne sa rozkotúľala slza.

„Milujem ťa." Teraz som už ju prepaľoval modrými očami.

Nemo na mňa hľadela. Párkrát žmurkla očami, či sa jej to nezdalo.

„Prosím?" Ticho sa ma opýtala.

To už som vyčaril ten najlepší úsmev, aký mam a zopakoval som tú vetu: „Milujem ťa, Amína."

Nečakal som na nej reakciu. Zatiaľ čo spracovala moje slová. Chytil som jej tvár do svojich rúk a pobozkal ju. Tak nežné ako som len vedel.