Across The Seasons

1

MESIAC PRVÝ:

JANUÁR

TÉMA:

(POST)APOKALYPSA

PREDTÝM

Seraphina stála uprostred rušnej ulice a do uší jej hučala hudba. Autá sa po ceste rútili závratnou rýchlosťou, smerovali ktovie kam a ona mala chvíľku pocit, akoby jej farby jednotlivých áut splývali dokopy. Všetci sa niekam ponáhľali. Väčšinou bola úplne rovnaká - normálne musela bežať takmer všade, len aby všetko stihla. No v ten deň to bolo iné. Mala dosť času na to, aby sa pozrela na oblohu a mohla si vychutnať jemné (a pravdepodobne aj posledné tohto roku) teplé slnečné lúče. Naklonila tvár k slnku, prižmúrila oči a usmiala sa. Všetko bolo dokonalé...

A potom sa to zrazu stalo. Ďalšia vízia. Snažila sa potlačiť náhle obrazy, čo sa jej zjavovali v mysli. Lenže... bolo ich príliš veľa... A tak jej nezostalo nič iné, iba sa vízii poddať. Čo teda na ulici plnej ľudí nebol práve ten najlepší nápad. No už sa to nedalo vrátiť späť.

Ocitla sa na mieste, ktoré nespoznávala. Bolo však také zničené, až začala pochybovať, či by ho spoznala, ak by ho videla v normálnom stave. Budovy boli zrútené ako domino, na niekoľkých miestach horelo, stromy aj tráva sa premenili na popol a obloha bola akosi zvláštne fialová. Nikde nevidela žiadnych ľudí. Pozrela na oblohu. Nikde nevidela ani žiadne vtáky.

Nejako pomedzi tieto vnemy Seraphina cítila, že v reálnom svete sa jej nejako podarilo odtackať ku stene budovy a pomaly sa zosunúť na zem.

Mysľou sa vrátila k vízii. Zažmurkala a pozrela si na ruky. Vo väčšine vízií, ktoré mala doteraz, nemala nijaké telo. V tejto však pri pohľade smerom dolu zbadala vlastné telo - videla svoje obľúbené tričko, ktoré jej bolo príliš veľké, špinavé tepláky a roztrhané tenisky. A kým sa na seba pozerala, uvedomila si ešte jednu vec. Nefúkal vietor. Znova sa zadívala na oblohu. Jej zvláštna fialová farba za ten čas mierne zosýtela. Ďalšou zvláštnosťou bol fakt, že na nebi neboli žiadne oblaky. Zahľadela sa na svoje ruky. Vedela viac ako dobre, čo to znamená...

No tú myšlienku nestihla viac rozvinúť, pretože rýchlosťou blesku sa na ňu už vyrútila ďalšia vízia.

Stála v prázdnote. Všade okolo nej bolo šíre priestranstvo, nebo bolo fialové a keď pozrela na zem, pod nohami mala čiernu zem. Zamračila sa. Šiel odtiaľ akýsi divný, nechutný zápach. Čupla si a dotkla sa zeme rukami, ktoré jej nepatrili. Nad týmto drobným faktom sa však nemohla pozastavovať. Oveľa viac ju zaujala hlina, na ktorej stála. Teda, aspoň si myslela, že je to hlina. Keď sa však dotkla zeme, došlo jej, že to tak vôbec nie je. Bol to popol a...

Zrazu bola niekde úplne inde. Bola malé, asi desaťročné dievčatko. Plakala. Všade okolo nej boli plamene, no ona nedokázala nič spraviť. Veľmi sa bála...

Bola pätnásťročným chlapcom a bez pohnutia pozerala na miesto, kde ešte pred chvíľou stála jej - chlapcova - mama.

Bola stará dáma a bezmocne pozerala na obrovskú budovu, ktorá sa rútila priamo na ňu. Vedela, že nemá šancu uniknúť...